Predtým, než sa vôbec dostanem k hlavnej myšlienke tohto všetkého by som rád zmienil, že mojím cieľom nie je predniesť nič absolútne. Nečakajte text v štýle “toto je so svetom zle” a “takto to opraviť”, “žijeme v spoločnosti…” a ani nič podobné. Dokonca si ani nemyslím, že som v čomkoľvek lepší a ani múdrejší než ľudia, ktorí sa s plným nadšením oddávajú šialenstvu, ktoré budem kritizovať. A dokonca si ani nemyslím, že ja sa tomu šialenstvu neoddávam. A nemyslím si ani to, že je možné z tohto šialenstva ujsť. Nech sa deje čo chce, jedno je isté – sme v tom všetci spolu.
Nemusíte si teda tento text čítať s tým, že si ma popri tom predstavujete ako strašne filozoficky, intelektuálne a fundamentalisticky si pripadám. V skutočnosti ide o pravý opak. Nie som si ani veľmi istý tým, či mám v týchto riadkoch pokračovať, keďže vlastne ani poriadne neviem, do akej miery sa jedná o niečo “zmysluplné” a do akej len o divný emočný výstrelok niekoho, kto si v hlave nedostatočne dobre integroval nejaké myšlienky. Neviem. Asi je to v konečnom dôsledku aj jedno. Každopádne, som schopný prijať aj to, že všetko o čom teraz idem tliachať je čisto iba môj subjektívny dojem a s realitou nemá nič spoločné.
A čo je teda vo veci? Čo ma prinútilo sadnúť si za stoličku a napísať takýto siahodlhý úvod bez toho aby mi čo i len s jedným slovom pomáhala umelá inteligencia?
Mám totiž takú teóriu, ktorá sa ku mne vracia a v poslednej dobe sa mi v živote manifestuje čoraz viac. Ide o to, že akonáhle ľudia nie sú v prírode, ostávajú absolútne odpojení od prirodzeného prostredia, na ktoré sa evolučne prispôsobili. Nehovorím teraz o tom, že nám chýba pohyb a chrbtica sa nám ohýba do tvaru stoličiek na ktorých sedíme, ale narážam čisto na mentálnu sféru, v ktorej sa nám v dôsledku tohto procesu “krádeže” nášho prirodzeného prostredia čosi pokazilo. Neviem presne čo a je ťažké to popísať, ale dúfam že v priebehu tohto článku vám pomôžem si tak trochu “nacítiť” moje dojmy.
Realita je taká, že naše telá, nervový systém a vnímanie ako také očakáva niečo iné než to čo dostávame. Variabilita, ticho a skutočné vnemy a podnety. To všetko nám bolo ukradnuté. Namiesto toho žijeme tu. V niečom umelom, repetitívnom, syntetickom a prestimuluvávájúcom.
A či už sme si toho vedomí alebo nie, tak táto situácia v nás vytvára určitý diskomfort, ktorý sa všetci snažíme regulovať a kompenzovať. Ak ste jeden z mála, ktorý si to uvedomujú, budete mať možno pocit, že vo vás tento text tak trochu otvára niečo čo ste už tak trochu tušili sami. Ak nie, nevadí. Nie všetci sú pripravení na porozumenie tomuto špecifickému druhu diskomfortu a tak ho nie všetci automaticky interpretujú ako nejaký signál pre telo. A začína kompenzácia.
A tú robíme my všetci. Či už vedome alebo nevedome. Nemáme na výber.
A ako si kompenzujeme naše ukradnuté prirodzené prostredie, ktoré nám tak veľmi chýba v tejto frustrujúcej železobetónovej púšti?
Každý po svojom.
Väčšinou však venujeme obrovské množstvo energie na socializáciu, avšak nie v jednoduchej a uzemnenej podobe. Nie je to o tom, že by sme sedeli v kruhu blízkych ľudí a venovali sa im do hĺbky. Miesto toho chodíme medzi davy ľudí – eventy, konferencie, festivaly a prednášky. Čím viac ľudí, tým lepšie. Je to predsa viac stimulácia, ktorá vie prehlušiť náš diskomfort.
Môžeme ďalej pridať aj sociálne siete, či messengery. Stále si niečo kontrolujeme, pozeráme sa sem a tam do mobilu, dávame najavo čo robíme. Čumíme do mobilov, do kníh, do obrazoviek, počúvame hudbu. Aby toho nebolo málo, máme radi drogy. Kofeín, nikotín, alkohol, či iné. Všetko nastackovať na seba, ideálne v kombinácii s hudbou. No nie?
Niekto si však nájde aj iný systém. Nemá rád davy a tak si obrába záhradku, listuje si časopisom o architektúre alebo štrikuje ponožky.
Alebo sme v tichej depresii. Niekde o samote. Snažíme sa tváriť, že nás baví to čo robíme a čas od času niečo pridáme na sociálne siete, čosi si prečítame, či zarobíme pár peňazí na to aby sme mali istotu že čosi podobné môžeme robiť o nejaký čas opäť znovu. Alebo napíšeme tento text a cítime sa dobre z toho že sme napísali čosi “hodnotné”.
Možno ideme čas od času do kaviarne či bioobchodu kde si vieme dopriať decaf kávu s koláčom bez lepku, laktózy a cukru…
Ale počkať! Čo takto produktivita? Čo takto vytvárať niečo hodnotné? Ale do riti, veď o tom už sme predsa hovorili…
Čo s produktivitou? Na čo nám bude v tomto svete? Na to aby sme si dovolili viac z toho čoho už máme viac než dosť?
Nie je z toho úniku. Nech už robíme čo chceme a pripadáme si pri tom akokoľvek dobre, všetci hráme tú istú hru – žijeme v prostredí v ktorom žiť nechceme a chceme utiecť, no nevieme ako.
Neviem ako ostatní, ale mne je z toho popravde zle. Nejaký čas viem predstierať že ma to tu baví, ale väčšinou popravde cítim, že tu niečo smrdí. Nehovorím o tom že by som bol nešťastný. Čo je to vôbec šťastie? Všetci sme chvíľu šťastní a chvíľu zasa nie sme. Osobne považujem svoj život napr. za celkom dosť naplňujúci. To o čom hovorím je ale niečo úplne iné než obyčajné šťastie či nešťastie. Je to akýsi smrad faloše tohto prostredia, ktorý presakuje pomedzi všetko čo sa mi javí ako zábavné, zaujímavé, či hodné mojej energie. Všetko je to reálne nereálne a môj záujem o tento svet klesá a je čoraz viac limitovaný na praktické zložky života, otázky prežitia. Nejako v tom všetkom strácam niť. Substancie ktoré majú radi ostatní sú na mňa príliš silné a otravné a rovnako silní a otravní sú aj ľudia s ktorými by som sa mal kamarátiť a socializovať. Hudba je čudná a prázdna. Zmysluplná je len tá ktorú počujem hrať v oblastiach, kde železo a betón nerastie a kde je možné aspoň vidieť horizont.
Ale v železobetónovej džungli je len púšť. A keď na nej som, a obzvlášť keď som obklopený množstvom ľudí, nerozumiem tomu prečo tam som. Nie je tam žiaden jasný dôvod, iba otáčky.
O nejaký čas mám ísť napríklad na Bitcoinovú konferenciu robiť prednášku a ak mám byť úprimný, nechce sa mi tam ísť. Mám iba myšlienku na to, že tam možno niekoho stretnem, možno sa mi podarí nejaká spolupráca, možno z toho hypoteticky pozbieram nejaké ľudské prepojenia a niekedy v budúcnosti pozbieram nejaké peniaze. Ak by som peniaze nepotreboval, určite by som tam nešiel. Nemal by som prečo. To je moja skutočná motivácia, ktorá je, dovolím si povedať, veľavravná.
Ak som však napr. niekde pri oceáne alebo pri horách – všetko sa mení. Áno, civilizácia tam je. Ale niektoré prírodné úkazy sú stále dosť “silné” na to, aby prehlušili železo a betón. Všetko je jednoduchšie. Vzduch je menej hustý a lepšie sa dýcha. Tlak je mierny, miestami až žiadny. Neviem čím to je, ale cítim to tak. Oceán, les, džungľa, hory. Možno toto je ten stack ktorý funguje. Odpúšťam pritom svetu aj tú dedinu v ktorej ostávam a prežívam. A aj tých ľudí, ktorých stretávam. Zrazu sa to celé oplatí a dáva to zmysel. Cítim sa viac “aligned” s niečím, čo neviem popísať.
V mestách, predovšetkým v mestách ako je Bratislava, mi všetko pripadá mŕtve. Nie však poeticky “prázdne-mŕtve”, alebo čosi podobné, ale mŕtve v štrukturálnom zmysle. Organizované, funkčné, ale bez života. Ako nejaký systém ktorého otáčky bežia aj napriek tomu že zmysel za ním už dávno zomrel.
Ak by som sa toto snažil niekomu vysvetliť, asi by povedali, že to preháňam, alebo že som dramatický. Možno. Ale osobne budem radšej plne dôverovať svojmu pocitu než ho ignorovať. Pretože neignorovať ho znamená prispôsobiť sa niečomu, čo pôsobí absolútne zle.
Čo ak by som však predsa len na tomto svete našiel miesto na ktorom by som sa cítil že tam patrím? Do ktorého by som mal odvahu plne vstúpiť a poddať sa mu? Miesto, na ktorom mi dáva prostredie zmysel. Miesto, kde rozumiem tomu ako sa hýbať a ako prežiť. Možno by som sa naučil ako loviť, ako si nájsť jedlo a ako existovať bez všetkých tých štruktúr okolo mňa.
Možno by som v tom bol dobrý. Možno by som sa tam cítil viac ako ja než kdekoľvek inde.
Nemyslím si však že je to reálne. Neviem či by som to naozaj spravil. Ale čo je podstatné, možno naozaj nemusím kompletne opúšťať civilizáciu na to, aby som sa zbavil toho čudného pocitu, ktorý mi hovorí, že svet v ktorom žijeme, nie je životom, ale iba jeho akousi lacnou železobetónovou náhradou v ktorej si musíme kompenzovať svoje traumy. Ako som už povedal, oceán, hory, lesy… všetko ma to vie nejako obmäkčiť. Možno stačí iba minimalizovať pohyb tu a maximalizovať pohyb tam.
Možno.
Každopádne, ak ste to dočítali až sem, gratulujem vám. Tieto slová som napísal na jeden záťah za 20 minút bez pomoci softvéru a dúfam že to bude aspoň trochu čítateľné 🙂
Život ktorý žijeme v mestách je podľa mňa skrátka chorý. Nemyslím si že v ňom môže byť ktokoľvek šťastný bez ohľadu na to čo sám tvrdí – príde mi to rovnaké akoby človek napchávajúci sa sladkosťami na dennej báze tvrdil že je šťastný.
Avšak, ľudia nie sú problém. Problém je naše prostredie, naša civilizácia. A čím som starší, tým viac zo mňa civilizácia robí cynika a mizantropa a predpokladám že to bude len horšie. A aj preto s tým určite musím niečo urobiť. Či už to bude radikálne veľmi, alebo len trochu.
Takže, ak to máte podobne, pozývam vás do opt-outu. Nie však do opt-outu zo štátu, z bankového systému a ani z ničoho podobného. Ale do (aspoň maličkého) opt-outu z civilizácie a jej kompenzačných mechanizmov. Choďme do prdele, žime jednoduchý život a nechajme veci tak. Naše telá si zaslúžia živšie miesto než je to v ktorom žijeme 🙂