I. FILOZOFICKÁ ČASŤ

V minulom článku o mémoch sme si trošku vyvrátili slobodnú vôlu a pouvažovali nad všelijakými možnými a nemožnými konceptami vedomia. Zistili sme, že „morf“ je vo svete mémov prakticky tým istým, čím je DNA vo svete molekulárnom. Zistili sme, že morf je kódom pre vznik mémbionta v nejakej ľudskej hlave. Nemá teda žiadnu vlastnú intencionalitu, ale namiesto toho je iba prejavom intencionality života v ľudských hlavách. Skrátene – morf je teda niečím ako úžasným dimenzionálnym protokolom, ktorý umožňuje prenos dát z dimenzie jednej hlavy do dimenzie druhej hlavy cez dimenziu fyzického priestoru medzi hlavami.

A keďže sme sa v minulom článku trošku filozoficky zaoberali aj nejakým tým bohom, tak by sme v konečnom dôsledku teoreticky vedeli prirovnať každý jeden mém práve k bohovi. Každý jeden mém je bohom, pretože v mozgu mémbionta (človeka) predstavuje intenciu. Neprerušiteľný vzorec, ktorého intencia (replikácia) musí byť naplnená vznikom modle pre boha (morfu). Akonáhle nemá boh dostatok modiel, nemôže sa replikovať. A takýto boh zahynie.

A po mŕtvych bohoch zostáva veľa bordelu v podobe modiel, ktoré stratili svoj replikačný účel. Z modiel sa stali iba artefakty a my teraz môžeme iba hádať, ktorým mŕtvym bohom patria. A počas toho sa rodia modly nové, vznikajú a zanikajú noví bohovia ktorí majú medzi sebou všelijaké kolízie, synergie a tak ďalej. Sapienti teda žijú v nekonečnej entropii bohov bez ohľadu na to či si to priznajú alebo nie.

II. PRAKTICKÁ ČASŤ

Metabolizmus morfov

Ale vráťme naše nohy späť na zem a skúsme sa nad celou touto problematikou a jej konzekvenciami zamyslieť o niečo menej filozoficky a o niečo viac vecne.

Vďaka tomu, že naša milá modla (morf) nemá žiadnu intencionalitu, ale je iba prejavom intecia boha (mému) by sme mohli aj dedukovať, že napríklad taká AI – ktorej sa o niečo viac povenujeme v nasledujúcom článku z dielne memetiky – je tiež morfom. Morfom, ktorý nemá svoju vlastnú intencionalitu, nie je živým a nič živé teda ani nemôže nahradiť.

Žiaľ, tak jednoduché to až nie je.

Pre AI je kľúčové práve to, že morf je iba modlou a nie bohom. Morf nie je súčasťou mémbionta. A v tom je veľký rozdiel oproti takému organickému životu, pri ktorom je DNA vždy v nejakej podobe súčasťou tela organizmu, a to najmä vtedy, keď je funkčná. Morf však vždy pôsobí mimo tela mémbiontu, dokonca aj mimo telo sapienta, v ktorého mozgu mémbiont žije. A táto špecifickosť morfu má niekoľko konzekvencií, ktoré ho zásadne odlišujú od DNA a prichádzajú teda s úplne rozdielnym evolučným kontextom, než na aký sme my ľudia zvykutí v organickom svete.

Jednou z konzekvencii je takzvaná replikačná mutiplicita. A čo to vlastne je? Nuž, v minulom článku sme videli príklad morfu, ktorý vznikol práve vtedy, keď ho jeden mémbiont vytvoril v podobe reči. Takto vytvorený morf potom spôsobil replikáciu toho istého mémbionta v inom mozgu. Lenže ten istý morf môže súčasne spôsobiť replikáciu mémbiontov do mnohých mozgov súčasne, čo vidíme schématicky zobrazené na nasledujúcom obrázku:

Replikačná multiplicita morfu je pochopiteľne obrovská výhoda pre každého mémbionta, ktorý dokáže vytvárať také morfy, ktoré súčasne vedia pôsobiť cez sapientie zmysly (akými sú sluch alebo zrak) priamo na vstupné zmyslové centrá viacerých mozgov súčasne. A tu je dôležité si uvedomiť práve to, že takýto morf postráda všetky tri vlastnosti živého – metabolizmus, replikáciu a intencionalitu. Morf sa počas replikácie mémbiontov ani nemení, ani sa nereplikuje a ani nemá nijaký vlastný záujem, či potrebu. Ako už bolo spomenuté – je iba prázdnou modlou pre boha, ktorý v dobe existencie morfu nemusí byť nutne živý.

Veľkou nevýhodou zvukového, alebo vizuálneho morfu je jeho okamžitý zánik po akte replikácie. Takéto morfy môj kamarát Daimonion pomenoval ako “efemérne morfy” (z gréckeho efemera (ἐφήμερα), epi (ἐπί) – „na, pre“ a hemera (ἡμέρα) – „deň“). Hoci sa vďaka replikačnej multiplicite zvyšuje šanca na prežitie tých mémbiontov, ktorí ju dokážu spôsobiť, dôsledkom je neistota v tvarovej stabilite ich potomkov. Variabilita potomkov môže byť vysoká a je limitovaná iba veľkosťou populácie mozgov. Čím väčšia populácia, tým väčšia variabilita. Samotný pôvodný mémbiont s tým nemôže nič moc urobiť. Morf je mimo jeho telo a je dočasný. Jediný spôsob stabilizácie určuje prírodný výber. Také varianty, ktoré príliš vybočujú z gaussovskej normálnej distribúcie pravdepodobnosti majú klesajúcu šancu uspieť v stávajúcich ekosystémoch mémbiontov mozgov. Stráca sa totiž to, čomu sa v sémantike hovorí “porozumenie povedanému”. Alebo inými slovami – z modle boha sa stáva artefakt, pretože boh umiera.

Všetky nevýhody takýchto morfov museli skôr či neskôr zákonite viesť k vývoju takých mémbiontov, ktoré produkujú iné, antifragilnejšie typy morfov pre ich rozmnoženie. Kamarát Daimonion ich nazval “solidné morfy” (z latinského solidus = pevná látka). Na nasledujúcom obrázku vidíme príklad takého morfu – písma:

Vďaka solídnym morfom sa dozvedáme o najstarších prejavoch mémosféry, napríklad v jaskynných maľbách či kamenných sochách alebo stavbách. Solídnosť týchto morfov dramatickým spôsobom zvyšuje šancu mémbiontov na ich replikáciu nielen v rámci priestoru, ale aj v rámci času. Pre náš článok je dôležité si v prvom rade uvedomiť, že ani tieto morfy samy o sebe nemajú ani jednu z troch vlastností života – teda ich životnosť je práve v mozgoch, kde žijú ich mémbionty.

Vďaka separácii morfov od ich mémbiontov do odlišných prostredí nám však vznikli všelijaké oddelené procesy pre mémbionty a pre ich morfy, vrátane procesov evolučných. Pozrime sa na situáciu na našom treťom obrázku, kde vidíme Gutenbergovu kníhtlač. Mémbiont v mozgu autora A1 sa pokúša zreplikovať cez solídny morf A(S). Lenže tento krok neurobí priamo ale cez solídny morf R(S), ktorý slúži ako replikátor. A tento replikátor je produktom iného mémbionta v mozgu kníhtlačiara. Výsledkom sú knihy, teda solídne morfy B(S). Morf B(S) je teda metabolitom morfu A(S), pretože morf A(S) je premennou morfu B(S), čo je znázornené červenou šípkou.

No a toto je pomerne zásadná zmena situácie. Metabolizovanie A(S) na B(S) môže prebiehať cez mémbionty v mozgu kníhtlačiara ale nemusí. Kníhtlačiar môže metabolizovať A(S) na B(S) ručne (písaním jednotlivých písmen na jednotlivé stránky), ale dnes to môže byť aj úplne bez prispenia takéhoto kroku – napríklad čistým vytlačením textu napísaného na počítači pomocou tlačiarne. Kľúčový je tu morf R(S), ktorý tento metabolický krok vykoná. A nielen to. Morf R(S) zároveň replikuje morfy B(S), takže celý systém morfov A(S) a R(S) spĺňa dve vlastnosti živého – metabolizmus a replikáciu.

Ako je to ale s intencionalitou? Morf A(S) je síce metabolizovaný na morf B(S), ale sám o tom nijako nerozhoduje. Všetky rozhodnutia týchto procesov pochádzajú z mozgu autora a z mozgu kníhtlačiara, v ktorých majú intencionalitu mémbionty A a R. Každá odchýlka od záujmov týchto mémbiontov je v mene ich intencionality všelijakými spôsobmi korigovaná tak, aby sa mémbiont A čo najpresnejšie replikoval do mémbiontov B. Celá sústava morfov A(S) a R(S) je teda neživá a stále je iba pasívnym vykonávateľom intencionality mémbiontov v mozgoch podobne, ako keď pavúčik vypustí tráviace šťavy svojej hmyzej koristi a jej metabolizovanie prenechá na priestor nachádzjaúci sa mimo jeho tela.

Morfov s replikačnou multiplicitou a schopnosťou metabolizovať iné morfy je kupodivu veľké množstvo. Napríklad kombajny, internety, atómové reaktory, médiá a tak ďalej. A to či k nim patrí aj samotná AI, si rozpovieme v ďalšom článku venovanom mémom 🙂