I. FILOZOFICKÁ ČASŤ
Malé zamyslenie slepých hlúpych opíc nad slepým hlúpym bohom
Ak náhodou neviete čo sú mémy a memetika, tak nezúfajte. Všetko sa dozviete v tomto článku. Ale najskôr by som sa chcel tak trochu zamyslieť nad civilizačne veľmi populárnym konceptom slobodnej vôle, ktorá s mémami a memetikou nepochybne súvisí. A samozrejme, ako fanúšik literatúry Howarda Phillipsa Lovecrafta vám ako nástroj na zamyslenie prenechávam práve postavu Azatotha, alias „slepého hlúpeho boha“ z básnickej zbierky Fungi from Yuggoth.
Azatoth nie je v mytológii pána Lovecrafta „slepým hlúpym bohom“ len tak pre nič za nič. Je to totiž boh, ktorý tvorí našu realitu tým, že ju sníva. No a samozrejme, niektoré božstvá z iných dimenzií si jeho snívanie fetišizovali až natoľko, že nášho milého Azatotha udržujú v spánku, pretože ak by sa Azatoth zobudil, realita by sa rozplynula. A ako môžeme všetci vidieť, Azatoth musí byť skutočne boh, pretože je extrémny chaos maker. Jeho snívajúci mozog vyprodukoval všetky srandy nám známeho vesmíru, vrátane nás.
A prečo som si zvolil ako nástroj na zamyslenie práve Azatotha? Samozrejme, jediná správna odpoveď je, že za to môžu mémy a Azatoth je mém, ktorý sa do mňa dostal. Ale myslím si, že je to veľmi užitočný mém, pretože nám pomôže si predstaviť, ako mémy vlastne fungujú.
Dovolil by som si tvrdiť, že na základe existencie mémov sme my ľudia ešte hlúpejší a slepejší ako Azatoth. A nie preto, že sme produktom Azatothovej tvorivej mysle 🙂
Hlúpejší a slepejší sme preto, pretože naše sny nie sú na rozdiel od tých Azatothových produktom našich myslí. Naše sny sú produktom mémov, alebo presnejšie, byproductom mémov. A my sme tí, ktorí snívajú sny tých, ktorí nás udržujú v spánku. Čiže sme tí, ktorí snívajú sny mémov.
Debata o slobodnej vôli
Všimol som si, že ak sa s niekým bavím nie priamo o Azatothovi, ale o ilúzii slobodnej vôle opičky druhu Homo sapiens sapiens, tak ľudia, ktorí poznajú nie len Fungi from Yuggoth, ale aj takého Dawkinsa, Hofstadtera, či pojmy ako “mém” či “memetika”, mi väčšinou dajú ihneď za pravdu a o žiadnej možnosti mať slobodnú vôlu ani len nechcú debatovať. A na druhej strane ľudia, ktorí nemajú podobné znalosti, sa väčšinou majú chuť hádať a o slobodnej vôli radi polemizujú.
Na základe dát, ktoré som nazbieral v interakcii s inými ľuďmi, považujem znalosť princípov memetiky a mémov za veľmi kľúčový fenomén v živote človeka. Konieckoncov, memetika nám ako vedná disciplína biológie celkom jednoduchým ľudským (memetickým!) jazykom vysvetľuje, čo sa to tu kurva deje (!) a prečo ľudia robia to čo robia.
Ja != moja DNA
A ak mám niekedy náhodou chuť tráviť svoj čas diskutovaním a vyvracaním ilúzie slobodnej vôle opičky druhu Homo sapiens sapiens, moja konverzácia väčšinou pozostáva z dvoch disciplín, začínajúc DNA a končiac mémami.
Väčšina ľudí mi vtedy hovorí, že moja vôľa je determinovaná mojím „ja“. A to čo som ja, sú predsa bunky s mojou DNA, alebo čosi na ten spôsob.
Ale to predsa ani zďaleka nie je pravda (nuž, človeku, ktorý sa vo svojom vnímaní sveta neposunul od vnímania svojho „ja“ na úrovni DNA, mémy veľa nepovedia).
Na každú bunku s ľudskou DNA v našom tele pripadá 10 buniek s inou DNA. A sú to baktérie.
Mnohé z nich s nami žijú v symbióze a tvoria neoddeliteľnú časť nášho tráviaceho ústrojenstva. Neustále vyvíjame všelijaké druhy energie na to, aby sme ich mohli nakŕmiť. A ony nemusia robiť nič, iba trpezlivo čakať na potravu a množiť sa. Preto sa aj ich DNA evolučne zjednodušila na nevyhnutné minimum — baktérie sú skutočne veľmi mrňavé a nepotrebujú robiť veľa činností, ktoré musia robiť kvantá ich príbuzných nachádzajúcich sa mimo naše telá.
Baktérie sú nepochybne našou súčasťou. Napokon aj ony vysielajú proteínové signály do toho istého tela rovnako, ako aj bunky s ľudskou DNA. Spoluvytvárajú naše vnímanie.
A čo potom baktérie, ktoré priamo ovplyvňujú správanie mozgu? Krásnym príkladom je prvok Toxoplasma gondii — parazit mačičky, ktorý časť svojho života trávi v krvi teplokrvných zvierat, napríklad myší. Je schopný generovať také neurotransmitery, ktoré usmerňujú správanie svojho nositeľa tak, že nepociťuje strach a správa sa riskantne. V prípade myší napr. spôsobí, že sú ľahšou korisťou mačky, teda cieľovej destinácie pre toxoplazmu. To isté platí aj u ľudí, aj keď obvykle nie sú zjedení mačkami, no stanú sa doživotnými nositeľmi toxoplazmy. Ľudia, ktorí sú napadnutí toxoplazmou majú spomalené reakcie. Všetko zrazu vnímajú inak, pretože toxoplazma sa stala súčasťou ich vedomia.
Nikto nevie, koľko takých baktérií je súčasťou našich tiel. Isté však je, že sa podieľajú na vnímaní nášho “ja”. O vírusoch, ktoré sú v našich telách v oveľa početnejšej miere ako baktérie ani nemusím hovoriť.
A toto je presne bod, v ktorom konverzácia o slobodnej vôli prechádza z disciplíny DNA do disciplíny mémov. Názorový oponent v takejto situácii väčšinou namietne, že subjektívny ľudský zážitok je absolútne jedinečný. Že nejaké vírusy a baktérie ho síce môžu všelijako ohýbať, ale nie však organizmu vytvárať akési jeho „jadro“. A týmto „jadrom“ — pojmom nasiaknutým iracionálne hierarchistickým princípom — väčšinou oponenti nemyslia nič iné ako to, že moje pocity, preferencie, myšlienky a názory sú z väčšej časti predsa len moje?
Veru nie. Za pravdu nám môže dať práve naša milovaná disciplína biológie — mémológia, alebo presnejšie, memetika.
Naše “ja” je podľa memetiky iba outputom mémov v súboji o získanie čo najväčšieho počtu jedincov. Každý z nás je súčasťou kultúry tvorenej sebeckými záujmami mémov a to bez ohľadu na to, či sa práve teraz nachádzate v posteli, v bare, v divadle, alebo píšete tento blog. Od narodenia ľudský neokortex nasáva mémy do stále zložitejšich a zložitejších štruktúr a jedinci nimi zasiahnutí sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou dejín, tradície, náboženstiev, technologického rozvoja, módy, gastronómie, politických organizácií, či životného štýlu.
A zo starých mémov sa tvoria nové mémy. My si ich nevyberáme, ale oni si vyberajú nás.
II. PRAKTICKÁ ČASŤ
A čo presne sú teda naše milé mémy?
Už sme sa dozvedeli nejakú abstrakciu o tom čo je to Azatoth, čo mémy asi robia a že využívajú ľudských prenášačov k svojmu šíreniu. Ako si však vieme celý takýto proces predstaviť v bežnom živote?
Práve na to nám slúži Praktická časť tohto článku, kedy si mémy a memetiku aplikujeme do praxe a dozvieme sa niečo aj o procese ich vznikania ako aj o tom, aké nástroje mémy využívajú na svoju replikáciu. Takže sa môžete pekne usadiť a spoločne si so mnou poanalyzovať o mémoch ako o zdroji toho, čo nazývame našim „vedomím“, alebo naším „ja“.
Či už človek niekedy o mémoch počul alebo nie, fakt ľudskej kultúry je preňho neustálym zdrojom udivovania. Odkiaľ a prečo sa vzali všetky tie úrady, nemocnice, automobily, knihy, teórie, umelecké diela, veda, technika, politika, ekonomika a všetko to, čo považujeme za „ľudské“? Odkiaľ a prečo sa vzali peniaze? Načo sú vôbec také veci opičke, ktorou je každý z nás?
Ako už bolo povedané, podobne ako v živej, či neživej prírode, aj v tejto prírode teoretizujúcich opičiek v autách a úradoch budeme hľadať repliky nejakých patternov a taktiež aj replikátory, v rámci ktorých sa repliky replikujú. Všetky prvky civilizácie, či kultúry, existujú len v rámci sociálnych interakcií nás opičiek (sapientov).
Báseň, či atómová bomba — pokiaľ by nebolo sapienta, ktorý na báseň či atómovú reaguje, tak by ani báseň a ani atómová bomba nebola rozlíšiteľná od takého vodného toku, či lesa, pretože by nikto nerozlíšil, či ide o bombu, vodný tok, báseň, či les.
Existujú artefakty, ktoré vytvorili sapienti, len ich obsah už nepoznáme a neustále sa ho pokúšame „objaviť“. To sa týka napríklad všetkých prehistorických artefaktov, ktorými sú jaskynné maľby, či Stonehenge. Z ich významu pre sapienta vlastne vieme isto iba jedno — vytvoril ich sapient, nevznikli iným spôsobom. A z toho je jednoznačne vidieť, že artefakty nemajú svoj obsah v sebe, ale v nás — sapientoch, že sú iba určitými patternami, ktoré sa replikujú od jedného sapienta k druhému. U tých prehistorických sa stratila časť patternu, ktorý sa replikoval zrejme ústne, a preto už nepoznáme celý pattern tej informácie, ale iba jej časť (maľba, tvar kameňa).
Z uvedených príkladov je zrejmé, že môžeme akúkoľvek sociálnu interakciu medzi nejakými organizmami, ktoré žijú v societách nazvať sociálnou replikou.
Na tento fakt upozornil v roku 1976 Richard Dawkins v knihe The Selfish Gene. Jeho motiváciou bolo poukázať na informačnú podstatu génu, ktorý je tu chápaný ako kúsok informácie, ktorá sa sama rozmnožuje — replikuje. Aby uviedol iný príklad takej samo-sa-rozmnožujúcej informácie, zaviedol predstavu kultúrneho génu, ktorý nazval súznelo mém (čo je vlastne skratková deformácia gréckeho mimema (napodobňovať)).
No a tým Dawkins zaviedol do teórií o ľudskej kultúre a jej vývoji neodarwinistickú evolučnú predstavu.
Každá naša myšlienka. Každé naše slovo je mém (alebo presnejšie mémbiont, no o tých si povieme viac až v nasledujúcej kapitole). Každý jednotlivý prvok kultúry sapientov, ktorý môžeme oddeliť od iných podobných prvkov je mémom. Napríklad každé písmeno každého slova. Každá jednotlivá časť oblečenia, nota hudobnej skladby, štrngnutie si pohármi so šampanským, alebo ťah štetca na plátne. Každá jednotlivá súčiastka stroja, každý pracovný úkon. Všetko toto môžeme považovať za mém.
Všetky tieto repliky — mémy — sú v populácii sapientov replikované rovnako, ako je replikovaná farba očí, tvar hlavy, spôsob pohlavného výberu partnera, či reakcia ne nebezpečie v organizmoch. Podobne, alebo dokonca rovnako podliehajú selekčnému tlaku prírodného výberu. Tie repliky, ktoré sa dokážu medzi sapientmi šíriť rýchlejšie, či uspokojujú viac potrieb sapientov, sa šíria na úkor tých, ktoré to dokážu horšie.
A o samotnom mechanizme replikácie si povieme v nasledujúcej kapitole.
Replikácia ako materiálnosť v abstrakcii memetiky
Na to aby sme si vedeli predstaviť replikáciu mémov, poďme sa v prvom rade zamyslieť nad nejakým konkrétnym prípadom mému. Napríklad nad takým psíkom Kabosu (to je ten psík známy z memečka DOGE).
Psík Kabosu má dvojaký život. Žije ako pes a žije ako mém a oba jeho životy možno považovať za plne organické. Kým jeho psí život je priam v ruke hmatateľný (aspoň teda pre tých, ktorí mali tú česť priblížiť sa k fyzickému telu tohto najlegendárnejšieho žijúceho majstra internetových mémov na svete), ten mémetický život (čiže replikácia, metabolizmus a intencionalita) je nesporne lokalizovaný v našich mozgoch.
A presne o tomto hovorí memetika. Memetika predpokladá pôsobenie prírodného výberu na kultúrne elementy (mémy), zdroj intencionality mlčky predpokladá v mysli človeka, avšak bez toho, aby vysvetlila čo to tá myseľ vlastne je. Navyše mi na tom všetkom niečo nesedí. Smrdí tu nejaká vnútorná nekonzistencia.
Na čo pôsobí prírodný výber v organickom svete? Na patterny organizmov, patterny, ktoré sú prejavom intencionality živého tvora, patterny ktorými svoju intencionalitu vystavujú selekčnému tlaku prostredia. Lenže akým znakom pre intencionalitu sapienta môže byť nie len psík Kabosu, ale napríklad aj taká lopata, alebo AI? Myseľ, vedomie, či „ja“ (nech už je to čokoľvek) sa predsa vyvíjalo na plnenie iných účelov. Alebo nie?
Veru nie. Ten pravý mémologický paradigmatický zvrat je v prijatí intencionality takých reakčných štruktúr v mozgu, ktorých znaky majú nejaký súvis s psíkom Kabosu, lopatou, či AI. Takýmto štruktúram priznáva memetika plnú organickosť, považuje ich za živé bytosti so všetkým, čo k tomu patrí. Ľudská myseľ je na základe toho niečo ako ekosystém týchto živých bytostí, ktoré vzájomne súťažia o zdroje a spolupracujú v symbiózach. Tak ako v organickom svete. Tak isto sa rozmnožujú vo variáciách, a to je predmetom darwinistického prírodného výberu. Sapient je potom vlastne iba opica, ktorej mozog je substrátom tohto evolučného panoptika. Verím, že práve tento koncept pomôže aj lepšie popísať jav AI.
Ak je teda Kabosu, lopata, či AI v mozgu nejaký mém(biont), živá bytosť, čo je potom Kabosu ako pes a aký je ich vzájomný súvis? Aby sme to pochopili, musíme si najprv povedať, čo to je mozog, aký je jeho účel v organizme. Účelom mozgu v organizme nie je nič iné ako každého iného útvaru, či orgánu akéhokoľvek organizmu — rozmnožiť sa a k tomu účelu nazhromaždiť zdroje v prostredí. Interakcia s prostredím značí reaktívnosť na jeho prvky. Niečo sa z prostredia berie, a niečo sa do prostredia ako reakcia vracia. Organizmy pôsobia na prostredie, robia v ňom zmeny.
Túto situáciu vidíme v príklade na nasledujúcom obrázku. Vľavo je prostredie a vpravo mozog nejakého organizmu. Banán v prostredí má v mozgu reakčnú štruktúru, ktorú nazývam mémbiont, ktorá rozozná prvok v prostredí, vyhodnotí jeho význam pre organizmus ako zdroj potravy, následne aktivuje svalovú koordináciu na uchopenie banánu, jeho olúpanie, vloženie do tráviacej trubice, požutie, aktivovanie trávenia, atď. Dôsledkom je zmena prostredia, ktorú (jeden môj memetikou-posadnutý známy vystupujúci pod pseudonymom Daimonion von Cave) nazval veľmi výstižne „protomorf“. Ak bol súčasťou prostredia celý banán, pôsobením organizmu sa zmenil na banánovú šupku a výkal.
Organizmy z tohto pohľadu svojím pôsobením na prostredie menia prostredie na protomorfy. A protomorfy sa môžu stať potrebným zdrojom pre potreby iných organizmov, ktoré ich opäť premenia na iné protomorfy. Dôležité je si však uvedomiť, že ak bol prvok prostredia ktorý mal pre organizmus význam premenený na protomorf, tak preň význam automaticky stratil.
A takto sa veci diali miliardy rokov. Bola to však len otázka času a pár evolučných krokov, aby sa vyvinul iný proces, taký, v ktorom zmena v prostredí nestráca pre pôvodcu tejto zmeny význam, ba dokonca táto zmena prostredia mení reakčné štruktúry iných mozgov toho istého druhu na svoj obraz, teda v nich vytvára ten istý význam. Túto situáciu je možné vidieť na druhom obrázku.
Mémbiont A v ľavom mozgu je reakčná štruktúra akustického signálu, napríklad slova. Táto štruktúra pozostáva z fonémickej štruktúry zvukového signálu z receptora sluchu a svalovej kooperácie hlasiviek a dychových svalov potrebných na zopakovanie zvuku. Mémbiont A spôsobí, že sa zvukovým vlnením zmení štruktúra prostredia. Táto zmena v prostredí následne v inom mozgu spôsobí (ak tam dovtedy nebola) vytvorenie podobného, alebo rovnakého mémbionta A1 ako v mozgu, ktorý zmenu v prostredí spôsobil. Takúto zmenu v prostredí, ktorá má túto schopnosť, môj kamarát Daimonion zas nazval „morf“ (z gréckeho morfí (tvar)).
Morf je taká zmena v prostredí, ktorá vo svojej štruktúre uchováva kód na vytvorenie mémbiontov v iných mozgoch. Kedže mémbiont je vo svojej podstate nehmotná štruktúra synaptických prepojení medzi neurónmi, jediný spôsob, akým sa môže dostať z prostredia mozgu do iného prostredia je nejaká jeho materializácia.
Pozornejší čitateľ tu isto spozná paralelu s organickým svetom. Organizmus je v podstate tiež nehmotná „organizovanosť“ hmotných tvarov, čiže molekúl. Táto organizovanosť sa nedá preniesť do iných jedincov inak, ako zakódovaným zhmotnením, utvorením a zmorfovaním do nejakej materiálnej štruktúry. A tou je DNA. Morfy sú vo svete mémbiontov tým, čím je DNA vo svete molekulárnom. Tu ale vzájomná podobnosť morfov a DNA končí, pretože pokiaľ viem, žiaden molekulárny organizmus neodovzdáva svoju DNA mimo bunku, tede mimo živé prostredie, aby sa následne pomocou nej v inom prostredí vytvoril organizmus nový. Iba čiastočne to pripomínajú vírusy.
Reč, Kabosu, lopata, AI, budovy, písmo, texty, internet, skrátka všetko, čo tvorí „hmatateľné“ prvky kultúry, sú morfy. V nich nie je samotná štruktúra mémbiontov v mozgoch, ale iba kód na ich tvorbu. Tento kód je inými mémbiontami v mozgu čítaný a interpretovaný, pričom sa tieto zúčastnené mémbionty snažia o vlastné prežitie v čo najviac kópiách. V mozgu to značí, že už existujúce reakčné štruktúry vytvárajú nové reakčné väzby na základe interpretovania morfov. Napríklad ak nejaké slovo (zvukový mémbiont) už v mozgu existuje, v morfe nejakej vety sa aktivuje a spája s inými mémbiontami slov, ktoré sú aktivované z toho istého morfu, čím vzniká v mozgu mémbiont tejto vety.
Z pohľadu tohto celého nemalého článočku je dôležité si uvedomiť, že morfy sú dôsledkom intencionality mémbiontov v mozgoch. Mémbionty sa chcú rozmnožiť, potrebujú prežiť svoj zánik v mozgoch a morfy sú k tomu ich prostriedok, podobne ako je prostriedkom prežitia organických tvorov ich DNA. Povedané darwinisticky — také mémbionty, ktoré sú schopné vytvárať morfy sú prírodným výberom selektované a prežijú vo svojich potomkoch, kým také, ktoré to nedokážu zahynú so svojimi mozgami.
Zvláštnosť toho, že kód replikácie sa nachádza mimo telo, ktoré ho interpretuje prináša zásadný rozdiel medzi mémovým a molekulovým životom a prináša nový vhľad napríklad aj do tématiky AI. Ale o tom niečo napíšem zas niekedy inokedy.
Mémy, mémy, mémy
A čo si povedať na záver?
Nuž, zaujímavé na tom všetkom je, že mémy ako repliky sociálnej interakcie nie sú podľa môjho názoru vlastné iba nám opičkám druhu Homo sapiens, ale každému sociálne organizovanému organizmu. Sociálny hmyz ako sú včely, či mravce, si odovzdávajú mémy o prostredí, v ktorom sa nachádzajú. Kŕdle vtákov, či stáda kopytníkov, alebo tlupy opíc (nie len nás), hejná rýb — to všetko sú príklady organizovaných organizmov, kde samotné slovo „organizovaný“ značí spôsob, akým si musia tieto zoskupenia odovzdávať repliky stavov prostredia, stavov seba, alebo stavov celku.
