„You were not there for the beginning. You will not be there for the end. Your knowledge of what is going on can only be superficial and relative.“
William S. Burroughs
Meditácia je veľmi zvláštny fenomén. Už dávno nie je iba výsadou polonahých exotov z Himalájí či hipísákov (hrajúcich sa na polonahých exotov). Meditácia ako praktika naplno prenikla do západnej spoločnosti a využíva sa k hackovaniu stresu, pozornosti, ale aj života ako takého. Google prepláca svojim zamestnancom meditácie vďaka tomu že to zvyšuje ich produktivitu, ľudia si po celom svete sťahujú meditačné aplikácie (napríklad Calm) a pri tom všetkom sa každý naokolo vypytuje základné otázky typu “ako meditovať”, či “ktorú konkrétnu meditačnú techniku používať“.
Úprimne, na žiadnu z takýchto otázok z bezpečnostných dôvodov neodpovedám. Mozog je punk a punk každého z nás je tak trochu iný. Na dosiahnutie želaného stavu preto každému z nás automaticky vyhovujú aj iné techniky a metódy.
Otázka “ako meditovať” je pre mňa v zásade rovnaká ako otázka “ako byť zdravší”. Oboje skrátka závisí od parametrov tela s ktorým pracujeme – v prvom rade musíme vedieť, v čom konkrétne nie sme zdraví a v čom konkrétne nie sme “vymeditovaní”.
Omnoho užitočnejšie než dávať nejaké verbálne návody na to “ako meditovať” je z môjho pohľadu poukázať na klasické chyby, ktoré robia mnohí začínajúci meditujúci a zamyslieť sa pri tom nad tým, „ako nemeditovať“, čo to vlastne tá meditácia je a čo s naším prežívaním reality robí. A predovšetkým, prečo je vôbec meditácia tak super.
A presne o tom bude aj tento blog.
Ružový slon
Môj otec mi ako decku zvykol hovoriť príbeh o chlapíkovi, ktorý chcel uvariť jeden extrémne mystický a tajuplný odvar. Bol tu ale jeden háčik. Chlapík totiž pri varení nemohol myslieť na ružového slona. Akonáhle na ružového slona myslel, recept na mystický tajuplný odvar sa mu nepodaril. A to je dôvod, prečo onen odvar v celej histórií ľudstva nikdy nikde nevznikol.
Fotrík mi túto storku podľa všetkého hovoril s cieľom poukázať na paradoxitu ľudského mozgu a predovšetkým na nezmyselné konflikty, ktoré v ňom vznikajú.
Akonáhle je recept na tajuplný odvar okorenený podmienkou (nemyslením na ružového slona), danou podmienkou mi bude môj mozog iterovať koncept receptu či to chce(m) alebo nie.
A prečo vlastne spomínam ružové slony a tajuplné mystické odvary? Pretože to nepochybne súvisí s meditáciou!
Ako som už spomenul, veľa ľudí robí pri meditácii začiatočnícke chyby. A najklasickejšou začiatočníckou chybou je práve to, že sa snažíme “na nič nemyslieť”.
A kde je tá chyba? Nuž, meditácia je akýsi zvláštny stav vedomia bez intencií, ktorý je pomerne ťažké opísať. Ale čo je hlavné, “na nič nemyslenie” je tiež iba intencia a s intenciou mozog nemôže meditovať. Ak myslím na to že nemám na nič myslieť, tak na niečo predsa len myslím. Je to skrátka intencia pre zbavenie sa intencií. A intencia pre zbavenie sa intencií je iba fancy pomenovanie pre „nemysli na ružového slona“.
Existujú rôzne typy meditácií, ako je napr. mindfulness, ktorá sa snaží usmerniť pozornosť na váš dych, alebo gratitude, ktorá sa snaží preniesť pozornosť na niektoré konkrétne myšlienky a ich špecifický význam. Zaujímavé na tom je, že všetky tieto typy meditácií sa v našom mozgu snažia vytvoriť akési pomocné intencie na spôsob „skús sa zamyslieť nad tým a nad tým“, alebo „všímaj si to a to“, ktoré sa nakoniec rozplynú a pomôžu nám uviesť sa do stavu meditácie. Dôležité však je, že finálnym produktom všetkých meditačných praktík by nemala byť intencia, ale jej pravý opak.
Legendárny indický guru Osho napríklad prirovnal meditáciu k chodeniu po lane – chôdza po lane je super pocit, ale je veľmi nestabilná a z lana navyše môžete kedykoľvek veľmi ľahko spadnúť.
Oshov jazyk mi je veľmi blízky. Tento kúl týpek mimo iné hovoril dokonca aj o intenciách, keďže meditáciu popísal ako stav, v ktorom “nič nerobíme a iba existujeme”. Je to jednoducho stav, v ktorom všetky naše plány, obavy, radosti a koniec koncov aj všetky myšlienky úplne zmiznú a my sa cítime iba ako nejaké jednoduché vedomie ktoré je unášané v prázdnote. A čo je hlavné, myšlienky z našej hlavy neodídu kvôli tomu, že im to prikážeme.
Ako už bolo spomenuté, mozog je punk. A keď sa chce punk vymeditovať, nemôžeme od neho chcieť, aby sa iteroval nejakou úlohou. Punk sa musí nechať na pokoji a až potom môže začať bežať na voľnobeh. Práve preto mi meditačný stav veľmi pripomína zážitky z detstva, kedy som chodieval na dovolenky do Grécka a celý deň som strávil tým, že som sa nechal unášať a zmietať vlnami Egejského mora. Zaujímavé na tom všetkom bolo to, že môj mozog tento celodenný zážitok nejakým spôsobom transformoval do zvláštneho stavu vedomia, ktorý sa objavoval počas toho, ako som zaspával po vyčerpávajúcom dni na hotelovej izbe. Mal som vtedy pocit, že moje vedomie je nejakým spôsobom nadnášané a zmietané vlnami. A bolo to niečo, čo som takmer fyzicky cítil, no bolo to len v mojej hlave. Pripomínalo mi to snívanie, aj keď som celkom nespal a bol som schopný stále vnímať vzruchy z prostredia, ako napríklad konverzácie ľudí. Môj mozog skrátka bežal na voľnobeh; spracovával si zážitky z dňa, všelijako ich miesil a metamorfoval bez toho, aby ho niekto korigoval. A počas tohto všetkého som pociťoval úžasnú relaxáciu aj napriek tomu, že ma občas nejaká ilúzia vlny prinútila myslieť si že som vo vlnách naozaj a ja som sa preto z tohto zvláštneho stavu vedomia prebral a otvoril som oči 🙂
Tento zvláštny “voľnobehový” stav ale môžeme dosiahnuť aj inými praktikami, než iba meditáciou, či zaspávaním po dni strávenom v Egejskom mori. Zažívam ho aj pri rôznych dychových cvičeniach (napríklad Wim Hof), pri psychedelických skúsenostiach a v nejakej mikrodávke mi ho pomáhajú do života integrovať aj rôzne výživové doplnky a adaptogény.
Zostaňme však pri meditácii ako pri niečom, čo spočíva iba v systematickom rozvíjaní schopnosti zaznamenávať (a teda aj meniť) naše aktuálne prežívanie bez externých stimulov, či cvičení. A teda; zostaňme pri meditácii ako pri čistej práci s hlavou. Ani Wim Hof, ani psychedeliká a ani adaptogény nám nemenia prežívanú skúsenosť samé od seba. Sú to iba nástroje a pre ich funkčnosť je nevyhnutná interakcia s naším mozgom.
Obzvlášť pri psychedelikách je pozorovanie našej skúsenosti tak veľmi zosilnené a manifestované archetypálnou symbolikou, že pre neskúseného človeka môže byť celkom náročné a vyčerpávajúce zorientovať sa v tom, “čo sa to v tom mozgu vlastne deje“ a „čo sa mi ten mozog snaží povedať”. O psychedelickej skúsenosti si ale niečo viac povieme práve v druhom blogu z tohto seriálu.
Mikrovoľnobehy v bežnom živote a Nový Mozog
Čím viac sa vystavujeme zmeneným stavom vedomia, a čo je dôležité – čím viac si uvedomujeme to čo sa deje (čiže meditujeme) – tým viac môžeme vidieť následky integrácií takýchto zmien do nášho bežného života. Mení sa spôsob akým vnímame realitu.
V závislosti od toho ako veľmi zmenený je náš pohľad na svet by som si dovolil rozdeliť meditačnú transformáciu mozgu do nasledujúcich dvoch fáz:
1. FÁZA – Pozorovanie Starého Mozgu
Ak sme vystavení silnej intencii, vo väčšine prípadov sa jedná o silnú emocionálnu reakciu ktorá nás núti konať. Predstavme si napríklad nahnevaného človeka, ktorého môžete vidieť na ulici, ako niekomu vulgárne nadáva. Predstavme si, že takýto človek v živote nepočul o meditácii. Nejak veľmi preto nerieši ani to, prečo je práve nahnevaný, čo mu hnev prináša a či vôbec chce hnevom tráviť svoj aktuálny čas. Takýto človek je proste zmietaný svojou emóciou. Jeho mozog nesurfuje na voľnobehu vĺn, ale vytvára úlohy a núti telo okamžite a bezhlavo reagovať.
Je to Starý Mozog a jeho nositeľov som si dovolil pomenovať ako HOS (Homo obsoleta solicitus). Takíto ľudia a takéto mozgy tvoria väčšinu našej populácie a teda aj vytvárajú väčšinu spoločnosti, v ktorej žijeme.
Nebuďme však kritickí. Každý z nás sa určite aspoň raz choval vo svojom živote ako HOS a bol nositeľom Starého Mozgu. Akonáhle však meditujeme a uvedomuje si súvislosti, dochádza k veľmi podstatnej zmene.
Predstavme si znovu nášho nahnevaného človeka na ulici. Tentokrát je však už trochu vymeditovaný a teda sa zmenil aj jeho spôsob vnímania reality. Namiesto “som nahnevaný” tentokrát náš človek cíti niečo ako “pozorujem že som nahnevaný”. A to je zásadný rozdiel!
Čo sa vlastne v mozgu nášho človeka stalo? Nuž, už vieme, že počas meditácie zažívame akýsi „voľnobeh“, no viditeľná zmena nastáva práve vtedy, ak si vieme tento voľnobeh v nejakej mikropodobe integrovať do bežného života. Takýto mikrovoľnobeh v bežnom živote určite nie je tak intenzívny a plnohodnotný ako voľnobeh ktorý zažívame počas toho ako meditujeme so zatvorenými očami (keďže je mikro), ale má rovnaké vlastnosti. Oslobodzuje nás z intencií a vytvára v nás nejaký „space“ medzi tým čo pozorujeme a medzi tým čo zažívame.
Človek ktorý takto pozoruje svoje emócie sa v nich potom môže ľahšie zorientovať a uvedomiť si niektoré súvislosti. Náš nahnevaný človiečik sa možno po pár sekundách zamyslí nad tým, z čoho pramení hnev ktorý pozoruje a následne vie “rozpustiť” intenciu hnevu rovnako tak, ako vie meditácia “rozpustiť” ktorúkoľvek inú intenciu v mozgu. Náš nahnevaný človek si do svojho života naintegroval meditáciu a pri troche súcitu si možno vysvetlí svoje vulgárne správanie s osobou s ktorou sa hádal a pochopí aj jej pohľad na danú situáciu 🙂
Takýto mozog je Nový Mozog a jeho nositeľov som si dovolil pomenovať ako HNE (Homo Novus Excitavitus). Takíto ľudia a takéto mozgy sú v našej populácii menšinové.
Ako dieťa som bol optimistom a myslel som si, že človek sa môže transformovať iba z HOS na HNE a transformácia v opačnom smere nie je možná, ale teraz už viem že to tak nie je. Oba typy mozgov medzi sebou do väčšej či menšej miery interagujú a ovplyvňujú sa. A nemôže za to nič iné, než mémy a ich vlastná intencionalita.
Jaggi Vasudev (Sadhguru), pravdepodobne najvýznamnejší polonahý exot z Himalájí súčasnosti, prirovnal rozdiel medzi Starým Mozgom (mozgom bez spaceu) a Novým Mozgom (mozgom so spaceom) k dopravnej zápche – ak dopravnú zápchu pozorujem z určitej vzdialenosti, napríklad z vesmíru, zápcha ma neštve tak veľmi ako keď sedím za volantom v jednom z áut, ktoré v nej trčia. Proste si lietam vo vesmíre a pozorujem všetkých tých naštvaných vodičov s odstupom a zvedavosťou.
2. FÁZA – Pozorovanie a tvorba Nového Mozgu
„Space“ medzi pozorovaným a zažívaným, ktorý v nás vytvárajú integrované mikrovoľnobehy, nám nepochybne umožňuje veci prežívať a pozorovať inak. Ak sa náš človiečik pri prežívaní nejakej situácie často stretne s intenciou hnevu a pravidelne si ju “rozpúšťa”, vytvára si aj intencie nové a zaraďuje ich do svojho bežného fungovania. Pocit “pozorujem že som nahnevaný” je prehĺbený do pocitu “pozorujem”, alebo je nahradený pocitom “pozorujem niečo iné než hnev”.
Zaujímavým stavom je napríklad aj stav ktorý by som popísal ako „pozorujem, no nie je čo pozorovať“, ktorý sa môže objaviť pri veľmi hlbokých meditačných či psychedelických zážitkoch a tento fenomén sa odborne označuje ako tzv. smrť ega. V každom prípade sa jedná o veľmi transformačnú a ťažko popísateľnú skúsenosť, ktorá v nás môže otvoriť existenciálne otázky ako napríklad „či vôbec ešte existujeme, keď nemáme čo pozorovať“ (preto smrť ega). A obzvlášť zaujímavé je to, keď sa tento stav objaví z ničoho nič bez toho, aby sme práve nejak usilovne meditovali; resp. sa objaví z ničoho nič počas zaoberania sa bežnými činnosťami v živote. Niektorí mystici tento pozoruhodný stav nazývajú “osvietením” (no môže sa jednať aj o obyčajnú psychózu), ale o tom možno až niekedy nabudúce.
Meditácia z pohľadu neurovied
Existuje pre takéto zmeny v našom mozgu vedecké vysvetlenie? Samozrejme. Dokonca aj náš milovaný Osho – napriek tomu že bol Ind, nosil dlhú bradu a tvrdil o sebe, že je guru – sa dištancoval od všetkých náboženstiev, povier a iných ezoterizmov. Tvrdil, že “metitácia je v prvom rade vecou vedy”.
Pokiaľ nie je veda zrovna vaším kamarátom a ste trochu dezorientovaní v biologických pojmoch, túto časť blogu môžete pokojne preskočiť.
Neuroplasticita
Kľúčovým faktorom zmien v mozgu je pojem “neuroplasticita”, ktorý v podstate označuje schopnosť mozgu meniť sa a adptovať sa v priebehu života.
Vďaka neuroplasticite vieme napríklad to, že ak náš mozog nie je vystavený určitým druhom vnemov v určitom kritickom období, nemôže si neskôr vyvinúť schopnosť tieto vnemy spracovať. Napríklad malé mačičky, ktoré vyrastajú v tme, sa po určitom čase nedokážu naučiť rozpoznávať vizuálne vnemy. Malé deti, ktoré nemajú možnosť osvojiť si reč, ju neskôr neovládajú alebo ju ovládajú len veľmi nedokonale. Samozrejme, mozog sa mení aj v dospelosti – napríklad naša schopnosť zapamätať si konkrétne epizódy a všeobecné významy je dôsledkom neuroplasticity – vieme napríklad, že experti (šachisti, hudobníci, taxikári) majú časti mozgu, ktoré sa podieľajú na ich konkrétnych zručnostiach, vyvinutejšie ako priemerný náhodný človek.
Mozog je tiež schopný kompenzovať poškodenie tým, že niektoré jeho časti do určitej miery preberajú funkcie poškodených častí. Rovnako ako pri meditácii, aj tu je dôležité vlastné úsilie (čo platí pre neuroplasticitu všeobecne). Ľudia po mŕtvici, ktorí systematicky trénujú, dokážu rýchlejšie a vo väčšej miere nahradiť svoje stratené schopnosti.
Charakterové vlastnosti, pozornosť, schopnosť ovládať emócie a pod. sa však väčšinou považujú za trvalé a stabilné vlastnosti. Neurológovia vyslovili teóriu, že po kritickom období sa tieto vlastnosti v mozgu už nevyvíjajú a dochádza len k degenerácii v dôsledku starnutia. Výskum účinkov meditácie na štruktúru a funkciu mozgu ale ukazuje, že sa môžu zmeniť aj tieto vlastnosti a oblasti mozgu, ktoré súvisia s ich prejavom.
Niektoré doposiaľ zistené vplyvy meditácie na štruktúry a funkcie mozgu
V tejto časti sa dotkneme len niekoľkých najdôležitejších objavov vo vzťahu medzi meditáciou a štrukturálnymi a funkčnými zmenami v mozgu. Každý mesiac sa na túto tému objavuje niekoľko nových článkov a štúdií, takže si nemyslím že bude efektívne zmieniť tu nejaké hot novinky.
Prvý dôkaz o kortikálnej plasticite súvisiacej s meditačnou praxou poskytol tím Sary Lazar (Lazar et al., 2005). Na základe predchádzajúcich štúdií, ktoré ukázali, že meditácia vyvoláva trvalé zmeny v EEG, začala Sara výskum s 20 subjektmi, ktoré dlhodobo (v priemere 9 rokov, 6 hodín týždenne) praktizovali meditáciu všímavosti a vhľadu (satipatthana-vipassana). Pomocou magnetickej rezonancie skúmali silu ich mozgovej kôry. V porovnaní s kontrolnou skupinou sa u meditujúcich zistila zvýšená kortikálna sila v oblastiach zapojených do pozornosti, vnímania vnútorných stavov a spracovania senzomotorických podnetov. Zvýšenie sily mozgovej kôry bolo väčšie práve u starších pacientov, čo naznačuje, že meditácia môže spomaliť prirodzený úbytok kôry spôsobený starnutím.
Iný tím (Brefczynski-Lewis, Lutz & Davidson, 2004) sledoval skupinu dlhodobo (tisíce hodín) praktizujúcich tibetských mníchov. Výskum sa zameral na funkčné zmeny počas aktívneho cvičenia dvoch typov meditácie. Kontrolnú skupinu tvorili ľudia, ktorí nikdy predtým nemeditovali a meditačné inštrukcie dostali až krátko pred testom. V porovnaní s kontrolnou skupinou sa u ľudí praktizujúcich “meditáciu sústredenia na vizuálny objekt” zistila zvýšená aktivita v oblastiach čelného a temenného laloku, ktoré sa podieľajú na udržiavaní pozornosti. Pri meditácii “súcitu bez rozdielu”, pri ktorej sa meditujúci snaží „vysielať“ pocit súcitu, sa zistila zvýšená aktivita v oblastiach súvisiacich s vnímaním stavu seba a iných, plánovaním pohybov a pozitívnymi emóciami.
Zaujímavosťou je, že jednou zo zložiek meditácií, ktoré rozvíjajú všímavosť, je aj akési slovné označovanie prežívaného obsahu vrátane emócií. Slovné označenie zážitku umožňuje práve väčší „mikrovoľnobeh“ a teda aj väčší “space” medzi pozorovaným a prežívaným, a tým aj vyššiu mieru vyrovnávania sa s týmto zážitkom. Štúdia (Creswell et al., 2007) sa zaoberala subjektami, ktoré síce nemeditovali, ale na základe špecializovaných dotazníkov sa u nich zistil rôzny stupeň všímavosti, čiže „mikrovoľnobehu“. Subjekty potom označili premietané tváre s emočne nabitými výrazmi. Tieto emócie buď označili priamo, alebo v kontrolnej úlohe určili aj pohlavie tváre. Výskum ukázal, že vyššia všímavosť súvisela s vyššou aktivitou prefrontálneho kortexu a nižšou aktivitou bilaterálnej amygdaly pri označovaní emócií v porovnaní s kontrolnou úlohou s určovaním pohlavia. Okrem toho sa zistila silná negatívna korelácia medzi aktivitou prefrontálneho kortexu a pravej amygdaly, a to len u osôb s vysokou mierou všímavosti. Schopnosť prefrontálnej kôry regulovať emočné centrá a najmä amygdalu sa intenzívne skúma už dlhší čas. A tento konkrétny výskum naznačuje, že mechanizmus, ktorým všímavosť umožňuje lepšie zvládanie náročných situácií, ktoré vyvolávajú negatívne emócie, spočíva práve v posilnenej schopnosti prefrontálnej kôry regulovať emocionálne centrá.
Všetky predchádzajúce výsledky boli zistené pomocou magnetickej rezonancie. Tím pod vedením Antoina Lutza (Lutz et al. 2004) zistil zaujímavé zmeny EEG u spomínanej skupiny dlhodobo meditujúcich tibetských mníchov počas nediferencovanej meditácie súcitu. V porovnaní s kontrolnou skupinou meditujúci počas meditácie vyvolali výrazne vyššiu intenzitu oscilácií v gama pásme, ako aj vyššiu fázovú synchronizáciu medzi vzdialenými časťami mozgu (čo z neurovedeckého ohľadu veľmi nápadne pripomína práve psychedelickú skúsenosť). Okrem toho v tzv. odpočinkovej fáze, pred začiatkom meditácie, vykazovali meditujúci vyšší pomer oscilácií v pásme gama (25 – 42 Hz) v porovnaní s osciláciami s nižšou frekvenciou (4 – 13 Hz) v porovnaní s kontrolnou skupinou, pričom tento pomer sa po začatí meditácie výrazne zvýšil a zostal vyšší ako pred meditáciou a po nej. Tento výskum ako prvý naznačil, že meditačná prax zapája časové integračné mechanizmy a umožňuje krátkodobé aj dlhodobé neuronálne zmeny.
Štúdie (Slagter et al., 2007) preukázali aj zvýšenú schopnosť meditujúcich rozlišovať medzi dvoma zvukovými podnetmi v rýchlom slede za sebou po trojmesačnej meditačnej abstinencii. Tento experiment tiež ukázal, že tí najúspešnejší mali podľa EEG najnižšiu mozgovú aktivitu, keď sa objavil druhý podnet. To sa interpretuje ako trvalá schopnosť meditujúcich nevenovať pozornosť „nadbytočným“ podnetom, čím sa zvyšuje práve kapacita pozornosti.
Jedným z možných mechanizmov, ktorým meditácia transformuje prežívanie, je rozlišovanie medzi sebauvedomovaním v prítomnom okamihu a akýmsi osobným sebauvedomovaním vo vzťahu k minulosti a budúcnosti (ide najmä o trvalé vlastnosti, napr. aké sú moje fyzické vlastnosti, aké sú moje schopnosti atď.). Štúdia (Farb et al., 2007) napríklad ukázala, že meditujúci aktivujú odlišné oblasti mozgovej kôry pri prežívaní sebauvedomovania v prítomnom okamihu a osobného sebauvedomovania, zatiaľ čo u nemeditujúcich sa tieto oblasti prekrývajú. To sa interpretuje ako zvýšená schopnosť meditujúcich rozlišovať od seba tieto dve formy sebauvedomenia. A toto je ten spomínaný cítiteľný „space“ medzi pozorovaným a zažívaným, ktorý vytvára práve integrácia meditácie do bežného života.
Pre úplnosť si tu ešte dovolím spomenúť aj prácu Jamesa H. Austina (Austin, 1998, 2006), ktorý vychádza zo zenovej praxe a pokúša sa syntetizovať existujúce poznatky do širšieho, aj keď zatiaľ pomerne špekulatívneho rámca. Podľa Austina zmeny v talame prispievajú k potlačeniu naratívneho “ja” a ďalej vytvárajú podmienky pre stavy extrémnej všímavosti (v jazyku ezoterikov nazývanej aj kensho či satori). James H. Austin sa z môjho pohľadu snažil práve o rozlíšenie medzi Starým a Novým Mozgom, a teda medzi človekom HOS a človekom HNE.
Technológie ako budúcnosť meditačných techník?
V úvode blogu som spomínal, že existujú rôzne typy meditácií, ako napr. mindfulness alebo gratitude, ktoré sa snažia usmerniť pozornosť nášho mozgu a vytvoriť v ňom akúsi “pomocnú intenciu”.
Zaujímavou inováciou v obore meditácie je z môjho pohľadu neurofeedback; konkrétne zariadenie Muse. Jedná sa o čelenku obsahujúcu EEG, ktorý zrýchľuje učenie sa meditácie nie prostredníctvom nejakých mikrointencií, ale prostredníctvom pridávania nového zmyslu.
A ako to teda funguje?
Čelenka Muse meria “stav” mojej mysle a dáva mi spätnú väzbu vo forme zvuku interpretovaného Muse aplikáciou. Ak sa stratím v myšlienkach (intenciách), čiže keď spadnem z Oshovho lana, počujem búrku a blesky (špecifický zvuk si však viem nastaviť v Muse aplikácii), uvedomím si to a znovu sa vrátim do stavu voľnobehu.
Počas meditácie dokážeme prežiť veľa takýchto momentov “vyrušenia”, no hlavné je, že sa vždy zlepšujeme. Je to srandovné, pretože pri tom nemusíme ani vedieť ako spätná väzba presne funguje. Keď sa stratíme v myšlienkach, tak len “stíšime búrku”, a keď sme počas meditácie absolútne pokojní a voľnobehoví, “počujeme vtáčiky”. A ešte zaujímavejšie je, že po nejakom čase tréningu so zariadením Muse nemusíme mať ani čelenku na sebe. Náš mozog si skrátka zvykne na nový zmysel a vypestuje si naň citlivosť (prakticky o tom istom som hovoril vo svojom blogu o Oure a hackovaní vnímania). Ak sa stratíme v myšlienkach, vieme sa efektívne vrátiť, pretože sme to trénovali každý deň.
Pravdou je, že naše okolie nám veľmi často vymýva mozgy nonsensnosťami typu “technológie poškodzujú náš mozog” (alebo “drogy poškodzujú náš mozog”). Tak jednoduché to však nie je. Čokoľvek čo sa okolo nás nachádza je iba nástrojom, či už sa jedná o technológie alebo drogy, a škodlivosť či prospešnosť nástroja závisí od spôsobu, akým ho používame. Ak niekto celý deň masturbuje nad pornografiou, háda sa v komentároch na Facebooku alebo si prezerá spywareové TikToky vyplastikovaných influenceriek, tak to jeho mozgu asi prospievať nebude – rovnako tak nebude mozgu prospievať ani to, ak bude jeho nositeľ každý deň užívať psychedeliká na party medzi desiatkami cudzích ľudí a šňupať do toho kokaín. Každý z nás si však ponesie následky toho, akým spôsobom používa nástroje.
Muse preto v žiadnom prípade nie je jedinou cestou k zvládnutiu umenia meditácie a upgradeovania si mysle. Tak ako každému z nás vyhovujú rôzne techniky, tak každému z nás vyhovujú aj rôzne nástroje. Mne osobne príde Muse ako pozoruhodný vynález, ktorý si v mojom živote určite našiel svoje miesto, pretože expanduje moje vedomie vďaka pridávaniu nového zmyslu a zlepšuje teda aj moju schopnosť učiť sa.
Mimo iné, nová generácia Muse okrem hackovania meditácie podporuje aj iné fíčury, ako napríklad meranie spánku, prípadne samotné uspávanie prostredníctvom zvukov neurofeedbacku 🙂
Záver
Hoci je neurovedecký výskum meditácie ešte len v plienkach, už teraz môžeme do istej miery posúdiť jej význam. V prvom rade prispieva k lepšiemu pochopeniu nervového základu pozornosti a zvládania emócií. Skúmame tiež, do akej miery neuroplasticita mozgu umožňuje systematický rozvoj týchto komplexných zručností. Tieto výsledky potom tvoria empirický základ pre vysvetlenie nervových mechanizmov, ktoré sú súčasťou psychoterapeutických metód využívajúcich prvky meditačnej praxe, medzi ktoré patria aj napríklad psychedelické či transpersonálne kliniky, s ktorými sa môžeme stretnúť už aj v Českej republike.
A samozrejme, prínosy meditačnej praxe nie sú viazané na žiadne duchovné praxe či ezoterizmy. Neurovedecké čí terapeutické dôkazy o účinnosti meditácie a takiež aj rôzne technológie by preto mohli prispieť k ďalšiemu rozšíreniu a zefektívneniu meditačnej praxe v našej kultúre.
