„Grounding je ezoterický bullshit!“
Minimálne takto na moje slová o groundingu reaguje väčšina ľudí, akonáhle tu a tam nejaký grounding spomeniem. Na groundingu vraj „nie je nič vedecké“ a groundovanie sa je predsa rovnaký ezoterizmus ako liečenie čakier kryštálmi, alebo čosi podobné.
Grounding, earthing, alebo uzemnenie, je proces, pri ktorom sme v priamom kontakte so Zemou, čo nám umožňuje asimilovať elektróny z jej povrchu. Tomuto mechanizmu sa pripisujú rôzne účinky na zdravie ako sú napríklad redukcia zápalu, zlepšenie spánku, zlepšenie imunity a pod. Všetky tieto veci je groundingu možné nepochybne pripísať bez prevracania očí nad prípadnými ezoterizmami, no groundingoví skeptici sú skeptickí hlavne voči miere, akou grounding môže k zlepšeniu zdravotného stavu prispieť. A práve o tom je táto dvojdielna séria článkov (dvojdielna, keďže si uvedomujem obmedzenú výdrž pozornosti priemerného človeka), v ktorej si načrtneme exaktné štúdie o groundingu, ktoré sú testované na placebo a ktoré nám o tejto “ezoterickej” praktike môžu povedať aj nejaké presné čísla, ktoré uspokoja nejedného skeptika.
Aby sme pochopili génia groundingu, v prvej časti si najskôr vysvetlíme nejakú abstrakciu o takzvanej EZ vode – pozrieme sa konkrétne na to, ako grounding zlepšuje stav kolagénu v tele.
V druhej časti už prejdeme na konkrétne s groundingom súvisiace štúdie a taktiež si doplníme niečo o tzv. „seafood brain theory“ a evolučnom význame groundingu pre človeka
EZ voda a cirkadiánny rytmus
Každý kto za sebou má základy stredoškolskej biológie vie, že elektróny sú negatívne nabité častice ktoré hrajú kľúčovú rolu pri rôznych biochemických procesoch v tele, ako napr. pri bunkovom dýchaní a redoxných rekaciách.
Menej ľudí už však vie, že čím viac vody z tela strácame, tým má naša „zostatková“ voda horšiu štruktúru a tým viac ochabne náš kolagén. Kvôli tomu potom v tele nemôžeme dobre prenášať elektróny a ani svetlo.
A ako toto všetko súvisí s groundingom?
Chýbajúcim článkom tejto záhady je práve exluzívna zóna (EZ), alias štruktúrovaná voda (Dave Asprey ju vo svojej knihe Brain Strong nazýval aj “EZ voda”). Jedná sa o špeciálny stav vody, ktorý sa vytvára, keď je voda v blízkosti hydrofilného materiálu a absorbuje slnečnú alebo termálnu radiáciu (teplo). V podstate je to obyčajná voda, ale s niekoľkými podstatnými rozdielmi, ako je presné a špecifické usporiadanie jej atómov a molekúl.
Môj kvantovo-biologický kamarát Jaroslav Ľachký štruktúrovanú vodu napr. rád prirovnáva k rozhádzaným pinpongovým loptičkám na stole (tie predstavujú „obyčajnú“ vodu) a pekne usporiadaným železným guľôčkam na kovovej platni (tie predstavujú vodu v exkluzívnej zóne pri hydrofilnom materiáli).
Vo fyzike sa tomuto javu konrkétne hovorí zmena fázy vody alebo zmena topológie – obyčajná voda sa zmenila na štruktúrovanú vodu. V prípade EZ vody sa vytvárajú vrstvy, ktoré majú prevažne záporný elektrický náboj. Tieto vrstvy sú pekne usporiadané, čo je vidieť aj na obrázkoch nižšie:
Redox, metaantioxidanty a hydrofilnosť
OK. A čo so štruktúrovanou vodou? Nie je štruktúrovaná voda zase iba ďalší buzzword a ezoterický bullshit?
Nuž, vďaka štruktúrovanému usporiadaniu vody v exkluzívnej zóne sa jej vlastnosti mierne líšia od vlastností „obyčajnej“ vody. Štruktúrovaná voda môže mať napríklad lepšiu schopnosť udržiavať a prenášať práve naše milé elektróny, čo by mohlo mať pozitívny vplyv na rôzne biologické procesy a celkové zdravie. To má za priamy následok napr. lepší redox a teda aj lepšiu ochranu pred voľnými radikálmi (nestabilnými molekulami, ktoré majú neschopnosť získavať alebo strácať elektróny).
Kto náhodou zmeškal stredoškolskú biológiu a nepozná voľné radikály, tak by mal vedieť, že voľné radikály sú atómy, molekuly alebo ióny, ktoré majú nepárový elektrón na ich valenčnej vrstve – poslednej vrstve elektrónového obalu atómu. Táto nepárová elektrónová konfigurácia spôsobuje, že voľné radikály sú veľmi reaktívne a nestabilné, pretože sa snažia dosiahnuť stabilnejšiu konfiguráciu získaním alebo strácaním elektrónov prostredníctvom chemických reakcií (a presne tieto reakcie môžu mať škodlivé účinky na bunky a tkanivá v živých organizmoch).
Voľné radikály môžu byť prirodzene produkované v našom tele ako súčasť normálnych biologických procesov, ako je napríklad metabolizmus, alebo vznikajú ako reakcia na environmentálne faktory, ako sú znečisťujúce látky, radiácia, cigaretový dym či iné svinstvá. Úplne sa im vyhnúť nedá, avšak môžeme zmierniť ako ich množstvo, tak aj ich dopad na naše telo.
Vďaka štruktúrovanej vode sa nám pri našich proteínoch nahromadí viac elektrónov z kyslíka, čo by mohlo zvýšiť elektrónovú kapacitu bunky, vďaka čomu by mohli byť voľné radikály lepšie neutralizované. Keďže elektróny sú viac dostupné pre prenos na voľné radikály, znižuje sa ich reaktivita a potenciálne škodlivé účinky na bunky. Mimo to by viac elektrónov pri proteínových membránach mohlo podporiť redoxné enzýmy (enzýmy sú zodpovedné za udržiavanie homeostázy medzi oxidáciou a redukciou v bunkách) a taktiež zvýšiť dostupnosť elektrónov pre antioxidanty – antioxidanty totiž neutralizujú voľné radikály tým, že im poskytnú elektrón a zamedzia ich škodlivým účinkom na bunky. Dobre funkčný redox je teda niečo ako metaantioxidant; sám o sebe aktivuje niekoľko rôznych úrovní antioxidačných vlastností.
A čo mimo dobrého redoxu robí štruktúrovaná voda s našimi proteínami ako takými?
Väčšina proteínov v našom tele je hydrofilných a to práve vďaka tomu, že majú dostatok elektrónov. Dostatok elektrónov totiž robí naše proteíny hydrofilnými a to neznamená nič iné, ako že sa stanú viac hydratovanými.
Správna hydratácia pritom zlepšuje funkciu proteínov v našom tele, ktoré potrebujú dostatok elektrónov na to, aby boli hydrofilné a plnili svoje fyziologické a biofyzikálne funkcie. Presne z toho dôvodu je naše telo tak pekne nasáčkované kolagénom; práve kolagén tvorí väčšinu proteínov v našom tele. A tiež práve preto naše telo aj mitochondrie zaujímajú protóny a elektróny a nie nejaké kalórie 🙂
Kolagén je totižto proteín, ktorý má okolo seba vždy veľmi tesnú vodu (alebo by aspoň mal mať). Je to archetypálny hydrofilný proteín.
Trochu viac o stavbe kolagénu
Kolagén sa skladá z aminokyselín prolínu, glycínu a lyzínu. Všetky z nich majú veľmi zaujímavé vlastnosti. Na obrázku nižšie si môžeme všimnúť, ako sú aminokyseliny rozdelené podľa hydrofilnosti a elektrického náboja:
B – aminokyseliny s hydrofilným bočným reťazcom (priťahujúcim vodu)
D – aminokyseliny s hydrofóbnym bočným reťazcom (odpudzujúcim vodu
Glycín (má hydrofilný bočný reťazec ale v tabuľke je zaradený do kategórie „C“ medzi „special cases“) je najjednoduchšou proteinogénnou (tvoria sa z neho bielkoviny) aminokyselinou a zároveň je veľmi zvláštny tým, že nemôže byť rozlíšený na L- alebo D-glycín, ako mnohé ďalšie aminokyseliny (preto special cases). Glycín je v porovnaní s nimi symetrický.
Práve vďaka týmto unikátnym vlastnostiam glycínu si príroda glycín vybrala na to, aby ho umiestnila do živočíchov ako stavebný kameň ich kolagénu, ktorý si vždy okolo seba drží štruktúrovanú vodu plnú elektrónov, ale aj protónov. Glycín mimochodom tvorí až jednu tretinu z kolagénu.
A práve tu vzniká zaujímavá korelácia s groundingom – vyzerá to tak, že tento ezoterický bullshit nám tak trochu zlepšuje stav kolagénu v tele. Vďaka spojeniu sa so zemou (anódou) dokážeme do tela načerpať množstvo elektrónov, ktoré naše proteíny v tele spravia viac hydrofilnými. To znamená, že sa lepšie hydratujú, čo zasa znamená, že sa okolo nich vytvorí väčšia EZ voda, čoho následkom je vyšší redox.
Kortizol je iba fancy názov pre rozvinovačku kolagénu!
Nuž, a práve kvôli schopnosti proteínov hydratovať sa na základe množstva elektrónov okolo ich membrán nám príroda vymyslela opozitné krivky dvoch dôležitých hormónov – kortizolu a melatonínu. Kortizol a melatonín na rozdiel od EZ vody mnoho ľudí teoreticky pozná (a má s nimi praktické problémy).
Ako sme si už spomenuli, tieto hormóny sú do veľkej miery ovplyvnené našim biorytmom, teda cirkadiálnym rytmom. Ak náš cirkadiánny rytmus nepracuje správne, pretože sme deficitný na slnečné svetlo počas dňa a na tmu večer aj počas spánku, naše telo sa stáva viac dehydratované. A to je dôvod, prečo si vôbec nejaký kortizol a melatonín spomíname. Tieto dva hormóny údajne majú veľký súvis s modernými, ale aj civilizačnými chorobami, vrátane problémov ako leaky gut, autimunitné ťažkosti, fybromyalgia, vyčerpanie nadobličiek, chronický stres, apod.
Mnoho ľudí pritom nepozná jednu z hlavných úloh kortizolu, ktorou je rozvinutie kolagénu, ktorý tak nasiakne viacej vody, ktorá je pripravená zachytávať slnečné svetlo a hromadiť počas dňa našu milú exkluzívnu zónu. Kortizol je teda iba fancy názov pre rozvinovačku kolagénu!
Všetko toto sa však potrebuje udiať ráno, kedy sa kortizol normálne vylučuje a zároveň vychádza slnko. Ak to nášmu telu chýba chronicky, vtedy nastávajú problémy a jedným z nich je zhoršený prenos elektrónov aj svetla v tele, práve vďaka horšej funkcii kolagénu.
Nebol by som to ja, ak by som nevyužil vašu pozornosť na to aby som si trochu zanadával na vegánov. Ale žiaden strach, tentokrát to nepochybne súvisí s proteínmi a exkluzívnou zónou. Každý militantný vegán, ktorý si myslí, že rastlinná strava je nejak zázračne zdravá, ma vie nepochybne rozčúliť. Pravda je taká, že dôsledkom rastlinnej stravy je akurát tak vyššia dehydratácia našich proteínov (viac v štúdiách na konci článku). A to z môjho pohľadu rozhodne nie je spôsob stravovania, ktorý sa hodí moderným ľuďom postihnutým chronicky rozhaseným melatonínom a kortizolom a teda aj chronickou dehydratáciou.
Záver
A týmto pekným hejtom by som prvý diel série ukončil. V nasledujúcom článku sa už pozrieme na konkrétne groundingovacie štúdie a taktiež aj na niečo navyše.
Zatiaľ si nezabudnite strážiť štruktúrovanú vodu a vašu úroveň kortizolu – vaše dobre hydratované proteíny sa vám isto poďakujú!
