Mladí ľudia používajú Discord a tešia sa tam networkovaniu v komunitách. Rusáci a Amíci masovo používajú Telegram a replikujú svoje mémbionty naprieč celým svetom. Elon Musk konštantne produkuje šum o Twitteri. A tak ďalej. Vedú sa okolo toho aj debaty o nejakom „súkromí“ a „bezpečnosti“ a taktiež aj o tom, koľko ľudí danú sociálnu sieť používa.
Ako sa však rozumne a bez poškodenia pohybovať v prostredí sociálnych sietí a messengerov, ak chceme byť naozaj „súkromní“ a „bezpeční“?
Súkromie
Súkromie znamená intimitu. Je to teda slovo, ktoré vystihuje našu mieru ochoty zdieľať dáta s nejakými konkrétnymi ľuďmi. A čo je hlavné, každý toto súkromie vnímame inak. Líši sa naša individuálna miera ochoty, líši sa typ dát, ktoré sme a ktoré nie sme ochotní zdieľať a rovnako tak sa aj líšia ľudia, s ktorými sme/nie sme ochotní dané dáta zdieľať.
Naša kultúra nám so svojou komplexitou našťastie priniesla aj množstvo krásnych nástrojov, vďaka ktorým môžeme mať nad naším súkromím akú takú kontrolu. Máme napríklad oblečenie, ktorým si môžeme zakrývať naše nahé telá. Na záchodoch a kúpeľniach máme dvere. Naše mobilné telefóny majú zamykacie obrazovky. Používame všelijaké heslá, vytvárame si komunity, sociálne bublinky, s inými ľuďmi sa rozprávame o iných veciach podľa toho, aký „fit“ majú naše dáta k nim. A podobne.
Network effect a lenivosť
K súkromiu majú rôzni ľudia rôzne prístupy. Keď som sa napríklad s mojím kamarátom Petrom „Sue“ Sagatom rozprával o šifrovanej komunikácii, tak mi na to povedal, že šifrovanej komunikácii síce veľmi fandí ale osobne ju veľmi nerieši – „odhalené“ Petrovi príde automaticky všetko čo z Petra vo fyzickom i digitálnom svete v nejakej podobe vyjde von. A to jediné “neodhalené” si so sebou Peter vezme do hrobu. „Neodhalené“ je podľa Petra akési jadro jeho vedomia, o ktorom nikto okrem neho nevie (resp. možno by o ňom niekto vedel iba vtedy, ak by sa mu podarilo nejakým úžasným sci-fi zariadením naskenovať a interpretovať Petrov mozog).
Bežní ľudia ktorí šifrovanú komunikáciu veľmi “neriešia” ale väčšinou nie sú tak veľmi sofistikovaní ako Peter. Síce nosia oblečenie a zatvárajú sa na záchodoch, ale akonáhle s nimi riešite to, či im vyhovuje odosielanie citlivých dát skrz potenciálne nebezpečné messengery či iné nástroje, väčšinou sa dočkáte odpovede v štýle “nemám čo skrývať” (na rozdiel od potrieb na záchodoch a nahých tiel).
A áno, ako ste si už mohli všimnúť, analógia „nemám čo skrývať na messenegeri“ je veľmi podobná analógii „nemám čo skrývať na záchode“. Ale čo je dôležité, tak takúto hlúpu analógiu vo svojich životoch nemajú dokonca ani tí, ktorí nepoužívajú šifrované messengery lebo vraj „nemajú čo skrývať“.
Predsa len, ktorí z nich postujú všetko svoje každé aktuálne prežívanie verejne do facebookového feedu? Koľkí z nich si vytvárajú spoločné sklupiny vo Facebook Messengeri s vlastnými rodičmi a so svojimi kamarátmi zo strednej školy? Koľkí z nich si dávajú do svojho Instagram bia to, že sa momentálne nachádzajú v Bratislave, že sú homosexuáli, alebo že pri sebe majú päť gramnov marihuany?
Samozrejme, väčšina z vyššie spomenutého sa medzi ľuďmi, ktorí “nemajú čo skrývať” nedeje. Aj oni majú prirodzenú potrebu niečo skrývať – filtrovať a usmerňovať flow svojich myšlienok a činov podľa toho, ako veľmi sú ochotní ich zdieľať s ich receivermi.
A prečo sa títo ľudia nezaujímajú o šifrované messengery napriek tomu že sa nejakým spôosobom zaujímajú o súkromie v digitálnom svete? Nuž, jednoducho to môže byť tým, že títo ľudia sú leniví prejsť na viac bezpečnú alternatívu. Alebo za to môže network effect.
A čo je network effect? V ekonómii je network efekt javom, pri ktorom hodnota alebo úžitok, ktorý používateľ získava z tovaru alebo služby, závisí od počtu používateľov kompatibilných produktov.
A čo to znamená v praxi?
Nuž, sám napríklad tvrdím, že som fanúšikom šifrovaných messengerov, no pritom som búmer ktorý používa Facebook, či influencerka, ktorá ráno odfotí svoj opuchnutý ksicht v zrkadle do instagramového storíčka. A kľúčový dôvod, prečo to robím je práve spomenutý network effect – môj úžitok z používania daného nástroja je determinovaný tým, ako veľká a ako hustá sieť ľudí daný nástroj používa. Na Elemente pri mojej zásobe serverov nenájdem (takmer) úplne každého človeka na svete z akejkoľvek sociálnej vrstvy, krajiny, či vekovej kategórie. Pri Instagrame to napríklad urobím bez menšej námahy.
Takže logicky, ak sa mi nejaký nástroj páči a chcem aby ho poznalo – a predovšetkým používalo – viac ľudí, musím teda zvýšiť jeho network effect. A práve otravovanie je krásnym nástrojom pre zvyšovanie network effectu. Robím to všade kde len môžem. Veľakrát som neslušný a expresívny a tak ako ľuďom fanaticky vnucujem aj iné technológie, tak im vnucujem aj alternatívy pre šifrované messengerey a sociálne siete. A koniec koncov, aj tento článok bude iba obyčajným otravovaním. Otravovaním, v ktorom sa chcem trošku viac dostať do sveta toho najpoužívanejšieho, čo vo svojich sociálnych bublinách vidím. Či už sa jedná o blbiny ako sú Instagram či Facebook, alebo messengery, o ktorých si mnoho ľudí myslí že sú skutočne šifrované a preto ich využívajú k zdieľaniu skutočne citlivých dát.
V tomto článku sa povenujeme predovšetkým messengerom a sociálnym sieťam. Existuje množstvo iných nástrojov súkromia a bezpečnosti v digitálnom svete, no o nich si povieme možno niekedy nabudúce.
Búrka messengerov
Narušenie súkromia číha všade a nie je iba výsadou hackerov, ale je aj výsadou vlád. Veľký Brat siaha do softvéru o ktorom si často myslíme že je v našich rukách a robí tam niečo, o čom my nevieme (a vedieť asi ani nebudeme). A nie je to ani zďaleka iba špecifickosťou sveta totalitných politík. Dokonca aj India, „najväčšia demokracia sveta“, si vymyslela 11 rokov dozadu štátny špehovací systém NATGRID, ktorý zbiera internetové logy, prihlasovacie údaje, vodičské preukazy, mzdy a iné vylomeniny prakticky od všetkých obyvateľov Indie a vytvára si z nich KYC databázu.
Európa je na tom na rozdiel od takej Indie o niečo lepšie (aspoň to svojim obyvateľom tvrdí; a aj keď cenzoruje a sleduje iné veci než India). Skutočnosť však veľmi nepoznáme.
O americkej vláde vďaka Edwardovi Snowdenovi vieme zase to, že v roku 2013 špehovala vlastných obyvateľov používajúc systém XKeyscore. Ako sa odvtedy americká vláda zahrávala (a zahráva) s kódikmi a globálnym sledovaním, už tiež veľmi povedať nevieme.
Všetky spomenuté vlády si svoje súkromie starostlivo strážia. Sú však agresívnymi entitami, pretože sa nehanbia narúšať súkromie druhých entít.
No a ak sa chceme vyhnúť mysterióznemu pozadiu veľkobratových aplikácií (a vyvarovať sa prípadnému narušiteľskému chovaniu vlád, či iných agresívnych entít), mali by sme v zásade používať technológie, ktoré sú nejakým spôsobom otvorené a transparentné.
Čiže od komunikácie cez Messenger či primitívne instagramové „lietadielko“ by sme radšej mali ľudí odhovárať.
(Môj indický kamarát Sahid mi napríklad hovoril zaujímavú storku o tom, čo sa mu stalo minulý rok v štáte Gujarat. Gujarat, Gándhího rodisko, je takzvaný „suchý štát“ a konzumácia akéhokoľvek alkoholu je v ňom legislatívne zakázaná. No a náš milý Sahid bol v Gujarate tak sebavedomý, že si s kamarátom dohodol alkoholové stretnutie cez messenger WhatsApp (mimo iné, WhatsApp o sebe tvrdí, že je end-to-end šifrovaný). A Sahid síce usporiadal alkloholový meet, no nasledujúceho rána sa dočkal policajnej prehliadky vo svojom dome. A nemohlo za to nič iné ako polícia, ktorá sa dostala k Sahidovej správe na WhatsAppe.)
A Sahidova storka ma privádza k veľmi dôležitému bodu nášho článku. To že o sebe nejaká appka tvrdí že je šifrovaná nemusí znamenať, že je bezpečná, alebo že je šifrovaná naozaj. A ako už mnohí vieme, to že je niečo open-source taktiež nutne nemusí znamenať, že je to bez bezpečnostných závad. V živote (a nie len pri šifrovanej komunikácii) platí, že na to, aby sme pochopili všetky možné a nemožné riziká používania nejakého nástroja, musíme najskôr pochopiť, ako taký nástroj funguje a čo vlastne robí.
Telegram
Telegram je niečo, čo som v úvode článku už spomenul. Je to údajná open-source šifrovaná záchrana vo svete mysterióznych Veľkých Bratov. Majú ho malé decká ktoré chcú študovať sociálne vedy a majú ho všelijakí (a nie len tí ruskí) ajtáci. V instagramových storíčkach ho odporúča dokonca aj sám guru biohackingu Dave Asprey. Kvôli network effectu ho mám na jednom zo svojich mobilných zariadení aj ja (aj keď ho mám v sandboxe a vôbec ho nepoužívam).
Je pravdou, že nie som veľký fanúšik Telegramu. Osobne mi nepríde oveľa bezpečnejší, ako facebookový messenger so zapnutou šifrovanou komunikáciou. Všetky telegramácke správy vrátane ich histórie môže v plaintexte na serveroch veselo čítať ktokoľvek kto k nim má prístup, ktokoľvek kto sa tam dokáže úspešne overiť prostredníctvom vášho telefónneho čísla, alebo ktokoľvek kto dokáže presvedčiť telegramáckych operátorov aby mu tieto dáta dali – napríklad súdnym príkazom, či vyhrážkou zatknutia (alebo prečo nie aj umučenia) členov rodiny. A keďže je zakladateľ Telegramu Rus, tak myslím že ani nemusíme pochybovať o tom, že by k niečomu podobnému mohlo dôjsť.
No a tento všetok bordel platí aj pre kohokoľvek s kým komunikujete, vaša vzájomná komunikácia je uložená na oboch účtoch (no a pri telegramáckej skupine sa tento problém znásobuje s počtom členov).
Koho zaujímajú aj väčšie technické detaily Telegramu, tak by mu nemala uniknúť ani informácia, že Telegram nepoužíva HTTPS/TLS, ale má vlastnú šifrovaciu schému nasmerovanú k telegramáckemu serveru. Bližšie informácie nájdete na tomto linku.
Samozrejme, vnímanie rizika, vnímanie hrozby a predovšetkým vnímanie súkromia je individuálne. Ja Telegram nepoužívam pretože nerád používam zlé technológie kvôli network effectu. Radšej budujem network effect dobrým technológiám.
Signal
Signal je pre mňa práve tým nástrojom ktorý v mojom živote napĺňa podobnú funkciu, akú napĺňa iným ľuďom Telegram.
Pri Telegrame sme ako hlavnú nevýhodu zmienili nie príliš šťastnú architektúru okolo serverov.
Všetky vaše konverzácie v službe Signal sú predvolene uložené len vo vašom zariadení. V Telegrame sú uložené na serveroch Telegramu a môžete ich synchronizovať medzi svojimi zariadeniami. To znamená, že signalovské servery môžu preposielať správy, ale nevidia ich obsah.
Nanešťastie, veľkou nevýhodou Signalu oproti službám Telegramu je user experience v skupinách. Áno, v tých skupinách, ktoré sú na Telegrame tak “násobne” zraniteľné z hľadiska nie veľmi šťastne obfuskovaného prístupu k dátam na serveroch. Medzi väčšinou ľudí čo poznám je Telegram tak veľmi populárny práve vďaka jeho podpore pre botov, ktorých integráíciu žiaľ Signal nepodporuje. Na funkciu botov však z môjho pohľadu existuje ďalší messenger Element, o ktorom si niečo povieme v kapitole nižšie.
Vieme, že skupiny v Telegrame nie sú end-to-end šifrované a teda šifrovaná komunikácia je medzi vašim zariadením a Telegram serverom, ktorý vidí obsah komunikácie v skupinách. Na druhej strane, pre signalové servery je charakteristické práve to, že nevidia ani len členstvo v skupinách (a už vôbec nie ich názov alebo obsah).
Telegram je taktiež aj cenzúrovaný, najmä Android verzia z Play Store. Pri Signale si našťastie dokážeme overiť, že v obchode Play je aplikácia skompilovaná zo zdroja bez pridania ďalšieho kódu.
Signal je z môjho pohľadu celkom príjemná a dobre urobená appka. Správy v nej samozrejme môžete pár minút po odoslaní vymazať, no obzvlášť zaujímavou fíčurou Signalu, ktorá chýba napríklad v messengeri Threema (a kvôli ktorej sa preslávila hlavne tá Kočnerova Threema), je možnosť nastavenia „miznúcich správ“. Nastaviť sa to dá aj v súkromnej konverzácii a aj v skupine a nastavenie je možné kedykoľvek meniť. Miznúce správy zabezpečia, že všetci, ktorí danú správu vidia ju zmažú zo zariadenia po nejakom čase (1 hodina, 8 hodín, deň, týždeň…).
Signalová betaverzia mimochdom umožňuje aj rovnaké stories aké má napríklad sociálna sieť BeReal, no tie signalové sú samozrejme šifrované.
Ale aby sme Signal iba nechválili, tak musíme zmieniť, že jednou jeho hlavnou nevýhodou z hľadiska súkromia je jeho previazanosť s telefónnym číslom (aj keď to sa dá poriešiť cez anonymnú SIM kartu). Na druhej strane, veľmi to pomáha práve signálovskému network effectu – ak niekomu chcete napísať a máte ho uloženého v telefónnom zozname, tak už ho automaticky máte uloženého aj na Signale. A rovnako ako aj problém chýbajúcej integrácie botov, tak aj problém previazanosti s telefónnym číslom rieši ďalšia šifrovaný messenger Element.
Discord? Nie, radšej Element!
Veľa ľudí používa Discord predovšetkým kvôli trom veciam. Kvôli komunitám, kvôli botom, alebo kvôli network effectu. Tú poslednú vec beriem, ale tie prvé dve už nie. Na komunity a botov odporúčam používať napríklad Element. Discord je z môjho pohľadu celkom nekalá platforma (mimo iné, na Discorde si na šírení malwareu zarábajú aj 11 ročné deti) a v mojom živote nenašiel iné využitie ako interpreter pre bota umelej inteligencie Midjourney 🙂
Element je celkom zaujímavá vecička. Je to šifrovaný messenger, ktorý využíva protokol Matrix. Ak vám vyhovuje iná klientská aplikácia ako Element, môžete si ju zvoliť a komunikovať tak, ako vám to len vyhovuje.
Multirozmerovosť Matrixu/Elementu však siaha omnoho ďalej než len na možnosť výberu klientskej aplikácie. Vyberiete si tam aj server, na ktorom máte svoj účet a ktorý pre vás drží zašifrované správy, kým sa pripojíte, pričom môžete komunikovať aj s inými užívateľmi (aj) na iných serveroch, vďaka čomu nie ste závislí od jedného prevádzkovateľa. Celý tento systém navyše dokáže fungovať aj na „island mode“ – v prípade, že už nemáte pripojenie na internet ale máte lokálny server, môžete ďalej komunikovať. Toto sa napríklad aktuálne dosť využíva na Ukrajine, kde lokálni prevádzkovatelia v jednotlivých mestách bežia Matrix servery – ak všetko funguje, môžu komunikovať nielen medzi mestami, ale aj s celým internetom bez toho, aby si niekto všimol, že sa jedná o rôzne servery. Dokonca aj v „skupinách“ môžu byť členovia z rôznych serverov.
V Elemente sa dajú vytvárať „spaces“, čo je niečo podobné ako discordovské „servery“, či slackové „teams“. Element navyše (oproti Signalu) podporuje aj ankety, editovanie správ, alebo taktiež sa vďaka nemu môžete aj rozhodnúť či užívateľom ktorí sa pripoja do spaceu sprístupníte aj space históriu alebo uvidia len správy od času, kedy sa pripojili.
Element je taktiež aj bez telefónneho čísla a zaregistrujete sa na ňom anonymne (emaily tam takmer nikto nepridáva). Potrebujete nájsť iba identifikátor človeka, s ktorým chcete komunikovať.
Ak si chcete vyhackovať vašu inštaláciu Matrixu, môžete potom Element (ako Matrix klient) používať prakticky na všetky komunikačné potreby, bez ohľadu na to, cez aký kanál vám píšu užívatelia. A práve na to slúžia naši milí boti, v ktorých integrácii je Element veľkým majstrom práve vďaka Matrixu.
Nevýhodou Elementu je vraj občasná-nestabilita, no ja ho nepoužívam až tak často, aby som si všimol niečo nápadné. Ale je to pomerne logická daň sa veľmi decentralizovanú serverovú architektúru.
Veľkou nevýhodou Elementu z hľadiska súkromia je to, že servery vidia kto s kým komunikuje (ale nie o čom) a kto je členom akej skupiny. A to je tiež daňou za decentralizovanú architektúru 🙂
Fediverse: Mastodon ako lepší Twitter?
Určite vám neuniklo to, ako mnoho užívateľov Twitteru našlo svoje útočisko na Mastodone; open-source decentralizovenej sociálnej sieti, ktorá je práve Twitteru veľmi podobná. Akurát s tým rozdielom, že ju nevlastní nielen Elon Musk, ale ani nikto iný.
A prečo nadväzujem na Mastodon hneď po rečiach o Elemente/Matrixe? Nuž, Element aj Mastodon majú spoločný základ, ktorým je takzavný Fediverse. A na to, aby sme pochopili čo je to Fediverse, musíme pochopiť samotnú myšlienku, ktorá stála za vznikom vecí typu Element, či Mastodon.
Facebook, YouTube či Twitter síce bežia na rôznych serveroch rôzne po svete, ale vlastní ich jedna firma. Sú taktiež uzavreté, a to nielen v zmysle zdrojového kódu, ale aj v tom zmysle, že navzájom nekomunikujú. Ak chcete niekoho osloviť na Facebooku, musíte si tam vytvoriť konto.
S opačným zámerom sa zrodila myšlienka „fediverse“, čiže „federatívneho vesmíru“. Ten je založený na princípe toho, že každý si bude môcť prevádzkovať svoj vlastný server a bude sa môcť s kýmkoľvek prepojiť. Aby to ale fungovalo, musia hovoriť rovnakým jazykom. V počítačovom svete sú týmto jazykom komunikačné protokoly, ktoré definujú, čo a v akej forme sa prenáša cez sieť.
Vo fediverse existuje niekoľko takýchto protokolov. Vyššie ste už počuli napríklad o Matrixe. V čase písania tohto článku sa dosť veľa hovorí aj o protokole ActivityPub, za ktorým stojí organizácia W3C, pravdepodobne najvýznamnejšia webová autorita.
ActivityPub potom podporujú aj jednotlivé programy (serverové softvéry) a jedným z nich je aj Mastodon. ActivityPub ale používajú aj iné serverové softevéry. Ak je Mastodon variáciou Twitteru, Friendica sa potom podobá Facebooku, Peertube sa inšpiroval YouTube a Pixelfed má za svoj vzor zase Instagram (o klientoch pre tieto klasické sociálne siete si však povieme viac v kapitole nižšie).
Akonáhle si otvoríte Mastodon, aplikácia od vás žiada registráciu na niektorom z niekoľkých tisíc prepojených serverov (instances). Môžete si zvoliť aj nejaké z defaultných kategórií, kde môžete nájsť napríklad server českej arch-linuxovej komunity, alebo aj server kórejských furries.
Každý používateľ je na Mastodone identifikovaný ako @name@instance. Napríklad ja na serveri českých archlinuxákov vystupujem pod menom @kodnar@mastodon.arch-linux.cz.
Ak vám to pripomína email, nie je to náhoda. Práve email je najkrajším príkladom otvorenej a decentralizovanej služby založenej na fediverse princípe. Ak si zriadite účet s adresou @gmail.com, môžete si písať aj s tými, ktorí majú @seznam.cz, alebo @protonmail.com. Alebo si môžete založiť vlastnú doménu @michalkodnar.xyz.
Aby analógií s emailom a Elementom nebolo málo, rovnako ako aj v prípade emailu a Elementu je Mastodon iba jednou z klientských aplikácií daného protokolu.
Každá instance Mastodonu má navyše svoje vlastné pravidlá.
Môžete teda vytvoriť instance, ktorá bude postupovať podľa zákonov, ale nebude sa hanbiť za neoznačenú pornografiu (podobne ako to spravili Kórejci). Prevádzkovateľom iných instances sa to nemusí páčiť a môžu vás zaradiť na blacklist.
Dokonca aj vami používaná cudzia instance môže jdného dňa z ničoho nič vypadnúť a ak si ju vopred nezálohujete (čo sa dá) tak prídete o všetko. Hlavnou nevýhodou Mastodonu je nepochybne to, že prevádzka individuálnych serverov je celkom nákladná a ich spravovanie nie je ani veľmi jednoduché.
To ako to dopadne s Mastodonom, ukáže iba čas.
Mimochodom, na Mastodone sa netweetuje a neretweetuje, ale tootuje a boostuje 😉
Klienti pre Veľkého Brata
YouTubeové algoritmy sú zaujímavé. Niečo zbierajú, niečo nám vyhadzujú a niekde medzi tým sa učia na to, čo pozeráme. A to ešte ani nehovoríme o trackovaní, obchodovaní s dátami a reklamách v takých extrémnych a zjavných prípadoch, v akých to robí napríklad Instagram.
Na pozadí našich obrazoviek s aplikáciami ako sú YouTube, Facebook či Instagram sa deje hromadný súboj a našu kúpnu silu a našu pozornosť. Úlohou big brother apps nie je nič iné, ako udržať nás pri obrazovkách na základe vyvolávania závislosti na dopamíne (ktorý sa obvykle uvoľní po nákupe topánok z Wishu hyperlinkovaného Facebookom, alebo za srdiečko na jednu z troch stoviek selfíčok, ktoré denne vypostujeme na Instagrame).
Šifrovaním sa predsa len neskryje všetko, čo považujeme za súčasť našej intimity. Ďalšou dôležitou disciplínou pohybovania sa v digitálnom priestore je samozrejme aj obrana pred trackingom a monitorovaním, ale nej sa teraz nepovenujem (možno nabudúce).
Mimo iné, odchod od Veľkého Brata a prestup na šifrované a bezpečné technológie si so sebou nesie daň chýbajúceho network effectu. Našťastie sa ale nemusíme hrať iba so šifrovanými „náhradami“, ale máme tu aj klientov pre klasické sociálne siete, ktorí nám náš svet aspoň trochu prečisťujú od toxického šumu bigbrotherových sociálnych sietí.
YouTube
YouTube bez reklám, bez Google Framework Libraries, bez jútubáckeho API a teda aj s možnosťou background prehrávania čohokoľvek, čo pozeráte? Áno, to je NewPipe.
NewPipe je teda akýsi front-end YouTubeu, ktorý kopíruje viacero užitočných funkcii YouTube Premium, za ktorý by ste inak museli vysoliť takmer 12 dolárov predplatného. New Pipe je namiesto toho úplne zdarma.
NewPipe podporuje aj sťahovanie videí. Povedzme, že máte zlé pripojenie na internet a nemôžete streamovať videá, no sťahovanie je v poriadku. Stačí nájsť video ktoré chcete uložiť a zakliknutím tlačidla „Download“ súbory uložíte. Navyše vďaka podpore sťahovania audia aj videa som si mohol zrušiť predplatné pre Spotify. Všetky podcasty som si začal sťahovať z NewPipe a prehrávať vo VLC Playeri.
Mimo možnosti sťahovania videí a chýbajúcich reklám poteší NewPipe aj pravých nadšencov súkromia. Aplikácia totiž disponuje aj možnosťou sťahovania videí cez Tor. Streamovanie videosúborou touto cestou zatiaľ nefunguje a vývojári žiaľ zabudli uviesť, kedy bude táto funkcia pridaná. Netreba však zabúdať na to že vaše informácie sú uložené offline vo vašom zariadení a NewPipe nepoužíva žiadne proprietárne Google API.
O NewPipe sa môžete dovzedieť niečo viac na tomto linku. Je plne opensource a jej zdrojový kód si môžete skontrolovať na GitHube.
Facebook na desktope nám vylepšuje jedno krásne rozšírenie ktoré sa volá Fluff Busting Purity. Umožňuje odstrániť otravné a nerelevantné príspevky z vášho newsfeedu, ako napríklad reklamy a sponzorované posty. FB Purity na desktope používam aj ja a vždy vďaka nemu viem napríklad to, keď si ma niekto z facebooku unfriendne. A viem jeho meno a aj čas unfriendnutia. Alebo si taktiež viem odfiltrovať všetky posty obsahujúce slovo „koronavírus“ 🙂
Mimo iné, pre Facebook na vašom mobilnom zariadení existuje aj lightweightový, 100 kilobitovkový open-source klient menom SlimSocial. Nie je dotieravý ako Facebook a je bez reklám. Na rôznych hardwareoch sa appka správa rôzne, ale môj celkový dojem z nej je taký, že sa v nej bugy skôr odstraňujú než aby pribúdali. Ale predsa len, vzhľadom na to, že Facebook je už iba sociálna sieť pre boomerov, tak mi „stopercentnosť“ ani veľmi nechýba.
Žiaľ, ak chcete byť influencerka, tak sa pre vás žiaden open-source klient nenájde a je vhodné nájsť si čas na trošku izolácie a zabezpečenia instagramovej appky, z ktorej budete postovať svoje fotky. Pokiaľ používate Android, určite oceníte minimálne aplikáciu Insular, ktorá izoluje vaše nekalé aplikácie, medzi ktoré patrí aj Instagram.
Ak ste nechceli postovať a stačilo vám chatovať si bez reklám absolútne nezávisle na instagramovej appke, mohli ste používať open-source klienta zvaného Barinsta. Appka bola spravená veľmi príjemne, no osobne som ju mimo testovania nijak inak nepoužíval (keďže prakticky jediným významom Instagramu je pre mňa spamovanie storyčkami) a taktiež je pravdou, že jej source code už dlho nikto nikdy nevidel a nie je preto možné žiadne jej bezpečné updateovanie.
Osobne veľký twitterista nie som. Followujem tam asi dvadsať ľudí a appku otvorím tak dvakrát do mesiaca. Ak si však chcem prešítať nejaký tweet bez toho aby som sa musel prihlasovať do svojho účtu, slúži mi na to twitterový open-source klient Fritter. Jeho GUI je veľmi príjemný a v mnohom mi pripomína práve minimalistickú Barinstu.
Českí anarchokomunisti zo spolku NoLog.cz tento rok zbuildili zase niečo podobné a nazvali to Nitter. Zaujímavosťou Nitteru je napríklad to, že ak vo webovej adrese tweetu alebo účtu prepíšete https://twitter.com/ na http://nitter.cz, daný obsah sa vám zobrazí priamo v rozhraní Nitteru. V budúcnosti sa do Nitteru plánuje pridať aj akási timeline, na ktorú si užívatelia budú môcť pridávať svoje obľúbené účty. Ako to dopadne a či to vôbec k niečomu bude opäť iba uvidíme. O vývoj Nitteru sa však stará anonymný vývojár/vývojárka Zedeus, na ktorej GitHub môžete verejne nahliadnuť.
Záver
Šifrované technológie nám toho vedia dať veľmi veľa, no ani zďaleka nie sú tým jediným nástrojom pre zvýšenie súkromia na internete. Naše dáta majú veľa podôb a práve vďaka diabolskému network effectu si asi nikto z nás nemôže dovoliť žiť čiste na šifrovanej komunikácií. Aspoň zatiaľ nie. Timothy C. May napríklad svoje Kryptoanarchistické Manifesto začína optimistickou vetou „…technológia dosiahne úroveň, ktorá dokáže zaručiť slobodu a anonymitu úplne každému…“.
Ak teda chcete pomôcť naplneniu vízie Timothyho C. Maya, prípadne ste iba fanúšikom bezpečnosti a súkromia na internete, tak otravujte ľudí a zvyšujte network effect otvoreným a šifrovaným technológiám. Či už chceme alebo nie; práve nework effect bude vždy zásadným markerom toho, prečo niekto má/nemá motiváciu nejakú technológiu používať.
Ako už bolo povedané, každý vyhodnocujeme riziko a súkromie trochu inak. Ak ho však vyhodnocujeme a chceme vyhodnocovať rozumne, mali by sme v prvom rade poznať čo najviac informácií o nástrojoch a technikách, ktoré používame. Každý preferujeme niečo iné a neexistuje nič ako univerzálny nástroj na čokoľvek, vrátane komunikácie či sociálneho sieťovania. Ak vás však ktorákoľvek časť článku donútila zamyslieť sa a nainštalovať si hociktorú zo spomenutých aplikácií, považujem to za úspech.
