Ak sa okolo seba pozriem na všetkých tých ľudí, vidím medzi nimi veselo kolovať všelijaké vzorce a formy kategorizácie. A to je úplne normálne. Ľudia sú kmeňové zvieratká. Veľmi radi sa priraďujú k nejakému kmeňu a cítia sa s ním byť stotožnení. Alebo presnejšie, mémy si k sebe priraďujú ľudské kmene a ten mém, v mene ktorého vytvoria ľudské kmene čo najviac fyzického bordelu, bude evolučne najúspešnejší.
A pokiaľ neviete o čom hovorím, určite si prečítajte môj minulý článok o mémoch. Ak vám mémy nič nehovoria, veľa vám nepovie ani tento článok o Anarchii, dobrovoľnosti a softmakerocvh neslobody.
Národy, rasy, náboženstvá, ideológie, alebo aj pohlavia, identity, sexuality, či tábory „Rusko verzus Ukrajina“. Mémy nás majú v moci a sú prakticky tým, čím sme. Niektoré mémy pretrvávajú statické, iné bujnejú, iné zas zanikajú a sú striedané mémami novými.
Samozrejme, mémy zachvátili aj mňa (ani som si neuvedomil ako, a môj pestrofarebný psychedelický šatník vystriedali prevážne čierne veci krátko potom, čo som začal častejšie navštevovať čiernu budovu Paralelní Polis v Prahe).
Ale dovolil by som si povedať, že mémami som zachvacovaný trochu inak ako väčšina ľudí, ktorých môžem vidieť v médiách alebo každý deň na ulici. Možno je tomu tak práve tým, že moje ja je zväčša tvorené inou komunitou pohybujúcou sa v iných memetických štruktúrach.
Ak o sebe napríklad nejaký týpek povie, že je konzervatívec, feminista, hinduista alebo nihilista, tak si väčšinou pomyslím, že je to iba úbohá ľudská bytosť ktorá je naplno uchvátená svojím presvedčením, ktoré chce vtláčať ostatným. Vyjadrenie svojho presvedčenia (politického, filozofického, náboženského) v akejkoľvek podobe je predsa len iba morfom, vďaka ktorému sa môže daný mém politiky, filozofie, alebo náboženstva šíriť.
Ja som sloboda
Ale čo so mnou v takomto svete ľudí, ktorým má všetko zapadať do nejakých globálne zaužívaných vzorcov? Ako sa pomenovať? Čo je mojou intenciou vo svete nie len politickom, ale aj ekonomickom, či v živote ako takom?
Ak by som teda mal nejakým spôsobom pomenovať moju orientáciu – moju intenciu, ktorá má potrebu sa replikovať vo svete morfov – tak by som ju označil za “voluntaryizmus”, alebo za čosi podobné. A keďže nerád replikujem svoj pohľad na život nejakými slovami a -izmami, ale skôr stručnými myšlienkami, tak by som rád vysvetlil, o čo presne sa jedná.
Ak totiž tvorím s nejakou štruktúrou nejaký vzťah (či už sa jedná o vzťah s kamarátom, so štátom alebo s náboženstvom) a daná štruktúra ma do niečoho núti (a tvrdí mi, že niečo urobiť nemôžem a niečo urobiť musím, prípadne ma sama štruktúra núti zostať vo vzťahu s ňou), vzťah s danou štruktúrou mi príde hnilý a ja automaticky hľadám spôsoby ako sa takému vzťahu racionálne vyhnúť. Nenásilnosť a dobrovoľnosť je pre mňa veľmi dôležitou súčasťou mojej subjektívnej etiky.
Mnoho ľudí, ktorí majú blízko k slobode – čiže ľudí, ktorí sa označujú za “voluntaryistov” rovnako ako ja – sa však automaticky považuje za “anarchistov” “libertariánov”, alebo čosi podobné. A toto je presne kameň úrazu. Akýkoľvek pojem je zároveň mémbiontom zloženým z mémov a každý takýto mémbiont sa v ľudských mozgoch manifestuje iným spôsobom. Pojmy majú významy a mnohokrát sú ich významy úplne rozdielne, než sú významy, ktoré sa chcú replikovať samotnými mémbiontami. Nie je anarchista ako anarchista a nie je libertarián ako libertarián. A práve preto má podľa zmysel pozerať sa nie na ľahko (a väčšinou nesprávne) interpretovateľné názvy a kategórie, ale na to, čo daný človek spadajúci pod určitú kategóriu skutočne robí vo svojom živote. Aké systémy tvorí, ako interaguje s okolím a čomu sa venuje.
Nie som preto žiaden fanatický ideológ. Časy snahy o replikáciu môjho presvedčenia sústavnou osvetou a diskutovaním ma už dávno prešli. Uvedomil som si, že na svete je obrovské množstvo ľudí, ktorí na tú moju vysnívanú dobrovoľnosť zvysoka kašlú. Je tu plno ľudí, ktorí chcú násilie a plno ľudí, ktorým nevadí, ak je násilie páchané na nich. A nájde sa dokonca aj nemalé množstvo takých, ktorým záleží na tom, ktorá skupina ľudí na nich dané násilie pácha, pričom sú ochotní na život a na smrť bojovať proti jednej skupine a stotožňovať sa s druhou skupinou (aj keď oboje skupiny páchajú prakticky totožné násilie). Ľudia sú proste retardovaní. A podľa toho si tvoria svoj svet a taktiež aj svet ľudí, s ktorými tvoria nejaký vzťah. Ich retardovanosť sa môže replikovať do iných mozgov presne tak, ako sa do iných mozgov môže replikovať čokoľvek iné v kultúre. A týchto ľudí je veľmi veľa.
A akonáhle som si toto uvedomil, prestal som vidieť zmysel v zmene politického systému skrz politický systém samotný, pretože je logicky zrejmé, že snahou systému (tak ako ktoréhokoľvek iného mému) je replikovať samého seba. Skrátka mi to nedáva zmysel. Mém národa, štátu, či iného náboženstva a filozofie je pre mňa cudzí artefakt. Niečo, čo nepovažujem za efektívny nástroj v mojom živote.
A netvrdím, že štát, filozofia, či náboženstvo majú nejaký môj vlastný magický substitút. To v žiadnom prípade. To čo tvrdím je, že sa na život pozerám inak než v konceptoch štátu, náboženstva, či filozofie. Som vyrobený z iných vzorcov a správam sa inak. Svoju životnú energiu viem nasmerovať do niečoho, čo mi zmysel dáva a jej nasmerovanie do nezmyselností považujem za plýtvanie. Tvorím svoj systém, do veľkej miery nezávislý od systémov politických, či náboženských. Tvorím ho s ľuďmi, ktorí myslia podobne ako ja a spoločne sa snažíme racionálne ignorovať takých ľudí a také systémy, ktoré považujeme za retardované.
Etika a soft makeri neslobody
Ak opomeniem, že intencionalita väčšiny ideológií mi príde nie veľmi racionálna (väčšina ideológií je viac-menej nasiaknutá akýmsi platónsky vymodelovaným videním sveta), tak samotné vnímanie nejakej konkrétnej ideológie býva často poznačené tým, ako naše mémbionty spracujú existujúci ideologický morf (ako som už spomenul vyššie).
Mnoho ľudí napríklad vníma anarchistov/voluntaryistov ako nejakých zaslepených názorových antagonistov štátu. Akokoľvek sa štát rozhodne, tak správny voluntaryista by s tým predsa mal nesúhlasiť.
Možno áno, možno nie. Ja ideológ nie som a nepoznám všetky potenciálne rozhodnutia štátu, takže si s ním nemôžem dovoliť súhlasiť alebo nesúhlasiť. Môžem však povedať, že štátnu akciu veľmi neobľubujem, pretože štátna akcia znemožňuje ekonomickú kalkuláciu. A takáto akcia ma preto bude skrátka vždy viac-menej uberať o slobodu. Či už ekonomicky, alebo tak nejak “pocitovo”.
A to ma konečne privádza k tomu, ako vlastne slobodu vnímam a čo pre mna sloboda vlastne je.
Ako voluntaryista som slobodu často vnímal na báze práv v štýle libertariánskeho NAP (non-agression principle) a veľakrát som s týmto “modelom” slobody aj argumentoval. Murray Rothbard napríklad vo svojej knihe The Ethics of Liberty krásne popísal koncept vlastníckych práv (ktorý podľa mňa z non-agression principle vlastne celý kompletne vychádza) a na základe toho priraďuje ľudským bytostiam nespochybniteľné práva založené na vlastníctve svojho tela a produktov práce, ktoré sme získali vynaložením energie našich tiel (alebo produktov, ktoré sme nadobudli konsenzuálnou výmenou so súhlasom iného tela).
Rothbardova The Ethics of Liberty pre mňa bola nepochybne veľmi dôležitou knihou. Dnes ju však vnímam skôr ako roztomilú pikantnosť aplikovateľnú iba ako akýsi objektívny marker slobody v spoločnosti. Ale rozhodne nie ako niečo, na základe čoho vnímam slobodu ja. Subjektívne, vo svojom živote.
A podľa čoho teda určujem, či nejakú slobodu vo svojom živote mám alebo nemám? Bez ohľadu na to, ako blbo to znie, tak slobodu vo svojom živote jednoducho cítim. Ak som neslobodný, cítim sa nepríjmne. Ak som slobodný, som šťastný.
Ak napríklad nejaký hlučný opitý týpek na ulici vykrikuje, že homosexuáli sú podľudia a treba ich zabiť, podľa Murrayho Rothbarda či podľa non-agression principle mi hlučný týpek žiadne práva neporušuje a o tom sa nemienim hádať. Pravda však je, že pri takomto hlučnom týpkovi sa bduem cítiť nepríjemne. Bude ma otravovať a budem sa tak trochu báť niečoho, čo môže nastať. Racionálne preto tohto hlučného týpka ignorujem tým, že odídem zo spoločného priestoru ktorý s ním tvorím.
A ten hlučný týpek je niekto, koho nazývam “soft makerom neslobody”. Soft makeri neslobody sú ľudia, ktorí niečiu slobodu (aspoň podľa Rothbarda) nijako priamo neporušujú, ale vytvárajú substrát pre vznik potenciálnej neslobody. A nie je to iba hlučný človek ktorý volá po vraždách homosexuálov. Je to aj učiteľ, ktorý svojim žiakom tvrdí, že marihuana spôsobuje schizofréniu. Je to vlastenec, ktorý miluje vlajku a volá po národnej a rasovej čistote. Je to katolícky kňaz ktorý v kostole prednáša o sprísňovaní interupcií. Je to adorant totalitných režimov, ktorý vypisuje siahodlhé posty na Facebooku. Takýchto ľudí je veľa.
Softmakeri neslobody produkujú veľa fyzického bordelu. Produkujú morfy, vďaka ktorým sa replikujú mémy, ktoré ovládajú ich hlavy. Ovládajú hlavy ďalších a ďalších a robia z nich soft makerov. Z pár fanatikov môže vzniknúť celá spoločenská nálada. A z nálady môžu vznikať systémy. Hrubé porušovania slobôd a hrubé zásahy do tých našich vlastníckych práv. A nikto nevie, kedy takáto skutočne neslobodná akcia v prostredí plnom soft makerov nastane. Kedy sa zo soft makera stane hard maker a ten niekoho zabije, okradne, alebo strčí do basy.
A to bol presne dôvod, prečo som odišiel zo Slovenska. Slovensko považujem za krajinu, v ktorej sa nachádza veľa primitívnych ľudí. Veľa soft makerov a hard makerov neslobody. Ľudí, ktorí si medzi sebou kultivujú rozličné traumy a kompenzujú si ich na komplexoch z menším, či už sa jedná o uživateľov drog, homosexuálov, alebo iné národnosti. Slovensko je z môjho pohľadu nekultúrne a malomeštiacke a morfy mémov nekultúry a malomeštiactva je tam možné vidieť prakticky neustále, či už nejaký politik presadí nejaký šialený zákon, alebo nejaký psychopat zabije na ulici druhého človeka za to, že je homosexuál.
Nechcem byť súčasťou vzťahu s politkom v štáte, v ktorom môžem byť zavretý do väzenia za to, že pri sebe mám marihuanu, ktorá je vo väčšine civilizovaných krajín dávno legálna. Nechcem byť súčasťou vzťahu s náhodným človekom na ulici, ktorý ma zbije alebo zabije preto, že nejak vyzerám (podotýkam, že prípad vraždy v gay klube je mimochodom za posledné tri roky už druhý prípad vraždy homosexuálov v Bratislave). Takýto vzťah považujem za hnilý, odchádzam z neho a neplánujem sa snažiť o jeho záchranu.
Symboly ideológií, štátne vlajky, logá politických strán a rituály. Ako nám hovorí naša milovaná memetika, všetky tieto spomenuté veci sú morfy, vďaka ktorým môžu existovať mémy v našich hlavách a vďaka ktorým sa môžu replikovať do iných hláv. Nebyť ideologických morfov, nie je ani ideológií.
A samozrejme, pokiaľ chceme zničiť všetky tieto ideologické primitivizmy a vzorce myslenia, ktroré vedú k neslobode, musíme v prvom rade zničiť ich morfy. Ale nemyslím si, že niekam povedie odpaľovanie parlamentov, pálenie vlajok, či zabíjanie úradníkov 🙂
Skutočná cesta zničenia morfov je zničenie ich obsahu. Bez morfov sa nebudú môcť mémy replikovať. A morfy sa zničia práve vtedy, ak sa z nich stanú iba cudzie artefakty. Rovnako cudzie, ako sú cudzie pre ľudí, ktorí majú radi slobodu a nenásilie.
Vlajky, znaky a národy sa stanú tým čím je dnes Stonehenge a čím sú dnes jaskynné maľby. Artefakty, ktorých význam musíme “objaviť” a ktorý nepoznáme.
A jedinou možnosťou, ako to docieliť, je budovanie svojich vlastných systémov, pokiaľ ste teda človek, ktorému záleží na slobode. Budovanie svojich paralelných štruktúr, svojich “videní sveta” a svojich mémov. Svojich symbolov, čiže svojich morfov, cez ktoré sa môžu mémy replikovať. Presne z toho dôvodu dopadla včera symbolická anexia ambasády Slovenskej republiky paralelným systémom presne tak, ako môžete vidieť na obrázku nižšie.
A práve preto apelujem na všetkých priateľov slobody a nenásilia, aby zvážili svoje stotožňovanie sa s niektorými konštruktami a vzorcami, ktoré ich obklopujú. S čím sa naozaj dá a s čím sa nedá byť stotožnený. Či už sú to náboženstvá, štáty, národy, alebo ideológie.
Záver
Príde mi veľmi fascinujúce zaoberať sa všetkým čo sa v našom ľudskom druhu deje. Vrátane násilností, vrážd a neslobôd. Zaujímam sa aj o politiku, centrálne plánovanú ekonomiku, masových vrahov a fanatických psychopatov.
To, že racionálne ignorujem také vzťahy, ktoré mi nevyhovujú, vôbec neznamená že ignorujem dianie vo vzťahoch ako také. A to si mnohí z nás neuvedomujú.
Pokiaľ žijem v oblasti Pacific Rim of Fire, tiež nemusím cítiť najekú “súnáležitosť so zemetraseniami” na to, aby som o zemetraseniach zbieral nejaké dáta – práve vďaka informáciám o zemetraseniach sa pred nimi môžem celkom dobre ochrániť. Naznamená to, že zemetrasenia považujem za nejaké riešenie niečoho, alebo že sa cítim byť súčasťou sveta uctievania zemetrasení.
Momentálne žijem v Prahe a som rád, že sa môžem chrániť pre neslobodou, ktorú som pociťoval na Slovensku. Som rád za prístup k všetkým informáciám ku ktorým prístup mám a som rád že viem o tom čo sa deje v Bratislave. Súcitím s ľuďmi ktorí tam žijú a ktorí sa tam necítia slobodne. A budem veľmi vďačný za to, pokiaľ sa pred neslobodou budú môcť chrániť aj oni rovnako tak, ako sa pred ňou chránim ja.
Dúfam že si každý z nás nájde nejaký spôsob, ako môže byť slobodnejším človekom.
