Pred jeden a pol miliardami rokov pokrýval viac-menej celú Zem jeden teplý oceán. Vzduch mimo oceánu bol naplnený kyslíkom, prudkým jedom, ktorý nekompromisne zabíjal väčšinu živých organizmov, ktoré mu boli vystavené.
Niekoľko druhov baktérií však tento systém zabíjania hacklo a naučilo sa využívať kyslík k výrobe energie. Naučili sa vyrábať trifosforylovaný adenozín s dvomi makroergickými väzbami, alebo ľudskou rečou, ATP.
Jeden z týchto bakteriálnych druhov sa napokon včlenil do iného typu bunky a v priebehu nasledujúcej miliardy rokov sa takto skombinované bunky ďalej vyvíjali užívajúc si svojej vzájomnej synergie, až nakoniec stvorili všetky zvieratká a v konečnom dôsledku aj človeka (čo je taký zvláštny typ zvieratka, ktoré človekocentrici za zvieratko nepovažujú).
Tieto kyslík-hackujúce baktérie sa stále nachádzajú vovnútri našich buniek, kde vyrábajú ATP, energiu, ktorú všetky naše bunky potrebujú k životu.
Dnes ich však nenazývame “kyslík-hackujúce baktérie”, ale “mitochondrie”.
O existencii ATP vieme približne sto rokov a ešte stále sa o ňom máme čo učiť. Vieme o tom, že ATP je nevyhnutné k nášmu bunkovému nabíjaniu a nedokázali by sme bez neho prežiť (bez vody napr. prežijeme tri dni, no bez ATP by sme zomreli do pár sekúnd).
Energia uložená v ATP sa uvoľní v okamihu, kedy ju telo potrebuje použiť ako palivo. Vtedy sa ATP rozloží na dva produkty — adenozíndifosfát a fosfát. A kto ovláda základy matematiky a internacionalizmov, tak tomu musí dôjsť, že keďže je ATP adenozintrifosfát, tak obsahuje tri fosfátové väzby. Keď sa jedna z väzieb oddelí a vznikne adenozíndifosfát a jeden samostatný fosfát, uvoľní sa energia, ktorá nás poháňa. A tento kvadrilón maličkých baktérií začlenených do buniek teda v konečnom dôsledku ovláda to, čo si dovoľujeme nazývať “nami”.
Keď sa proces rozloženia ATP dokončí, stane sa parádna vecička. Naše telo pripojí molekulu fosfátu naspäť k ADP a tým opäť vytvorí ATP, ktoré sa potom môže zas štiepiť na ADP a P a vyrábať ďalšiu energiu. Mitochondrie teda vyrábajú energiu celkom peknou rekurziou, vďaka čomu sú omnoho efektívnejšie, než keby mali vyrábať každú molekulu ATP hneď od nuly.
Zaujímavé taktiež je, s akým úctyhodným výkonom mitochondrie pracujú. V priemernej bunke je zhruba miliarda molekúl ATP a každá z nich sa zrecykluje približne trikrát za minútu. A aj keď ľudské telo tvorí zhruba sto miliárd buniek, bežný človek má v celom tele v jedinom okamihu zhruba 50 g ATP.
(Pri maximálnom ATPčkovom dopyte môže každý mitochondriálny cyklus ATP vytvoriť až 600 molekúl ATP za sekundu. To v praxi znamená, že ak za jeden deň skonzumujeme dva a pol tisíc kalórií, naše mitochondrie zrecyklujú a znovu použijú tých istých 50 gramov ATP toľkokrát, že by to zodpovedalo vytvoreniu zhruba dvesto kilogramov ATP.)
Mitochondrie však majú mnoho ďalších schopností. Majú na starosť prenos signálov medzi bunkami (ktorý môže byť napr. vyrušený svetlom počas spánku), podieľajú sa na cykle tvorby buniek a ich zániku. Mitochondrie navyše dokážu meniť svoj tvar a veľkosť, čo môže byť na úžitok a aj na škodu (o tom si povieme niečo viac v nasledujúcej kapitole), a niektoré mitochondriálne funkcie sú jedinečné iba pre konkrétny typ buniek — napríklad iba mitochondrie v pečeňových bunkách obsahujú enzým nutný k detoxikácii amoniaku, ktorý je odpadným produktom vznikajúcim v pečeni pri štiepení bielkovín. Rôzne časti tela taktiež využívajú ATP z mitochondrií pre svoje špecifické funkcie. Napríklad srdce používa energu mitochondrii k pumpovaniu krvi do mozgu a zvyšku tela, mozog zasa úžitkuje ich energiu k mysleniu, učeniu, pamäti a rozhodovaniu. Vyššie množstvo mitochondrii v mozgových bunkách samozrejme vyžaduje pre tvorbu ATP veľa kyslíku, a tak v prípade, že mitochondrie v srdci nebudú produkovať svoju energiu dostatočne efektívne, bude mozog trpieť nedostatkom energie (aspoň teda cítiteľne skôr, než zvyšok tela).
Ak máte menej energie než v skutočnosti potrebujete, ako prvé budú v ohrození práve tie bunky, ktoré sú mitochondriami doslova napchaté (napríklad mozog, srdce, alebo sietnica).
Sám som zažil stav, kedy mi môj mozog v dôsledku obsedantne kompulzívnej hyperaktivity medzi orbitofrontálnym kortexom a bazálnymi gangliami (a s tým súvisiacimi ďalšími psychickými neduhmi) masívne spotrebovával energiu mitochondrií, v dôsledku čoho som strácal hmotnosť, cítil sa vyčerpane a nefunkčne. A hlavne, mal som z toho veľmi nepríjemné depky.
Môj skľučujúci zážitok s depkami ma koniec koncov inšpiroval k biohackingu a celkovej zmene životosprávy s cieľom supportovať svoje mitochondrie. Spôsobov podpory svojich kyslík-hackujúcich baktérií je veľmi veľa, no tento článok je primárne o okuliaroch proti modrému svetlu a tak si pri tejto téme aj dovolím zostať. Najprv sa teda poďme pozrieť na to, ako nám vlastne ono modré svetlo robí zle na mitochondriálnej úrovni.
Dehydrované mitochondrie
Modré svetlo nielenže dehydratuje nás, ale hlavne dehydratuje naše mitochondrie. Mitochondria, rovnako ako všetko živé na Zemi, potrebuje vodu. Keď sa stane mitochondria dehydratovanou, nedokáže už robiť to čo robiť má. S pôvodne živej a funkčnej kyslík-hackujúcej baktérie sa stane frustrovaná „mŕtva“ baktéria.
Chronické (čiže neustále/dlhotrvajúce) umelé modré svetlo totiž obsahuje nadmernú fotoelektrickú energiu, ktorá ak je dodaná bez adekvátnej UV a IR farby, spomalí náš elektrónový transportný cyklus a tým zníži produkciu vody v mitochondriách.
Ak je toto svetlo aplikované v nadmernom množstve, mitochondria stráca kontrolu a jej elektrónový transportný cyklus sa stáva chronicky spomaleným a disfunkčným, vďaka čomu na štvrtom komplexe dýchacieho reťazca nevzniká voda a bunka sa stáva dehydratovanou.
A ako si to jednoducho predstaviť tak, aby to náš mozog dobre spapal?
Nuž, určite ste niekedy polievali záhradku záhradnou hadicou. Ak ste vodu chceli dostreknúť čo najďalej, museli ste pravdepodobne na koniec (na otvor) priložiť prst, čím ste zvýšili tlak a voda potom striekala rýchlejšie. Jednoduchá fyzika, nie?
A presne toto isté sa deje s našimi mitochondriami.
Ľudia, ktorí svoju záhradku hadicou polievajú naozaj poctivo, tak vedia, že hadica sa časom opotrebuje a jednoduchým riešením je preto prelepiť izolačnou páskou spoj, kde voda presakuje (čiže tam, kde je hadica porušená). Otázka však znie, v akom mieste sa hadica poruší? Odpoveď je pre niekoho možno paradoxná, ale je to práve tam, kde ide voda veľmi pomaly. Nie tam, kde voda preteká rýchlo.
Ak je teda hadica na jednom konci užšia a voda tade preteká rýchlo, v danom mieste voda vyvíja nízky tlak na stenu hadice. Naopak tam, kde voda tečie slabo, tam voda vyvíja vyšší tlak a práve v tomto mieste pravdepodobne časom hadica praskne.
A ak si to ešte stále neviete predstaviť, zamyslite sa sedliackym rozumom.
Ak budete šprintovať, budete mať čas tlačiť? Nie. Ak však budete kráčať alebo stáť na mieste, vtedy tlačiť môžete. V mieste kde je tok vody pomalý, teda pôsobí vyšší tlak a v danom mieste sa hadica poruší skôr ako tam, kade voda preteká rýchlo.
Keď je flow elektrónov na vnútornej membráne mitochondrie plynulý a rýchly, nielenže je membrána pod väčšou stabilitou, ale nemá dôvod sa „rozpínať“. Ak sa však flow spomalí, mitochondria je nútená zväčšiť sa.
Jej flow a pohyb častíc ovplyvňuje jej tvar. Ak sa mitochondria zväčší a roztiahne, respiračné komplexy už nie sú blízko pri sebe a elektróny nedokážu dobre prúdiť. To znamená, že vzniká menej vody. Takto sa mitochondria dehydratuje a zároveň vytvorí menej vody zbavenej deutéria. A to tiež znamená, že sa bude deutérium hromadiť viac dnu a celá mitochondria prichádza o kvantá energie a stáva sa neefektívnou.
Ako chrániť svoje mitochondrie pred dehydratáciou?
Aj keď sa chcem veľmi vyhýbať rétorike premotivovaného life-couichera, dovoľujem si v tejto kapitolke zmieniť pár jednoduchých spôsobov ochrany mitochondrií pred dehydratáciou, ktoré do svojho života pravidelne zaraďujem. A dovolil by som si taktiež povedať, že určite nie som jediný, na koho tieto spôsoby ochrany fungujú.
Chráňte si pokožku pred nekvalitným svetlom, nie pred slnečným žiarením
Naša pokožka je na svetlo citlivá a absorbuje nekvalitné zdroje svetla rovnako tak, ako to robia aj oči. Na nočné cesty RegioJetom (plnom fakt extra veľkou dávkou toxicky modrého svetla) si preto beriem niečo s dlhým rukávom. Pred hnusným modrým svetlom ma dokáže celkom efektívne ochrániť aj hlavové osrstenie (ktoré mi ideálne zakrýva aspoň určitú časť tváre), no v prípade jeho absencie si samozrejme môžete dopomôcť kultúrou (to či preferujete šiltovku, klobúčik alebo parochňu nechám už na vás).
Na pokožku by nám však malo dopadať čo najviac prirodzeného slnečného svetla, nefiltrovaného sklom alebo slnečným krémom. Preto toho nosím čo najmenej, ked sa pohybujem na zdravom svetle.
Samozrejme, nie je vhodné sa zacyklovať v nejakom pokuse o dokonalosť (nie, burka naozaj nie je vždy tým najlepším riešením do nočného vlaku). Dajte si iba pozor na to, aby ste v toxických kancelárskych a dopravnoprostriedkových prostrediach nezaťažovali svoje mitochondrie a radšej sa zakrývajte. A naopak, slniečko je váš kamarát.
Optimalizujte technológie
Emitovanie modrého svetla sa dá celkom slušne obmedziť na obrazovkách, ktoré máme (aspoň do nejakej miery) pod kontrolou my. Veľmi obľúbenou voľbou je napr. softvér f.lux, alebo Redshift (pokiaľ ste na Linuxe a máte radi jednoduchší command line mode).
Čo sa týka mobilných zariadení, tak pri appkách na blue light blocking máte samozrejme extrémne široký výber. Osobne som používal Twilight, no pri mojom aktuálnom GrapheneOS si bohate vystačím s defaultnou funkciou “Night Light” :))
Pre linuxákov s Redhiftom si ešte dovoľujem pridať jedno malé upozornenie — pokiaľ si Redhsift nainštalujete, tak môžete očakávať, že vám hneď fungovať nebude. Treba si ho predtým nastaviť v “Application Autostart” podľa vašich aktuálnych súradníc a Kelvinov, medzi ktorými sa bude váš softvérik pohybovať počas dňa. Takto napr. vyzerá nastavenie Redshiftu so súradnicami v Bratislave (-l) pri 6450–1950 Kelvinoch (-t).
redshift-gtk -l 48.148598:17.107748 -t 6450:1950Doplňujte zdravé (UV!) svetlo
Aby ste vykompenzovali hnusné modré svetlo, ktorému sa dnes vyhnete akurát tak v niektorých častiach Severnej Kórey a Ruska, je dobré na seba nechať cielene pôsobiť zdravé svetlo. A najlepšie je samozrejme slniečko. Práve preto v rámci svojich ranných rituálov vychádzam von, ideálne naboso. Nielenže tým podporujem tvorbu vitamínu D, ale moje mitochondrie navyše získajú svetelný signál, vďaka ktorému budú lepšie pracovať. A to iba vďaka tomu, že slnečné svetlo obsahuje kompletné svetelné spektrum (od infračerveného po ultrafialové), ktoré moje telo ráno očakáva.
Počas zimných mesiacov som navyše niekedy svojim mitochondriám v sietnici zvykol dopriať aj trochu UV svetla asi 30-sekundovým ranným pozeraním sa do slnka. A mojou ultra neresťou bolo to, že namiesto klasickej lampy na nočnom stolíku som používal UV lampičku pre korytnačky.
Áno, UV svetlo (očiam) škodí, ak je ho veľa. Ale UV svetlo (očiam) škodí, aj ak je ho málo.
Existuje dokonca štúdia ktorá dokazuje, že prijaté UV žiarenie koreluje s vyššou hladinou dopamínu v mozgu. Štúdia sa konkrétne v mene “dopamínovej odmeny” venuje závislosti ľudí na vystavovaní sa UV žiareniu, čiže hroznej droge s desivým názvom “sunbathing”.
Akokoľvek úsmevne to môže znieť, tak táto štúdia nám môže byť pekným príkladom toho, ako pri všetkých premenných netreba zabúdať na komplexitu sveta a riadiť sa primárne vlastným vnímaním. Pri všetkom treba hľadať individuálnu cestu a zisťovať, čo daná premenná robí konkrétne mne. Trochu blbé je, ak si niekto podchytí jednu premennú a na základe nej si v civilizácii vylobuje nejaké zdravotné stanoviská (o tomto som viac popisoval v svojej predošlej sérii “Medicína pod rúškom stravovacej narativity”), no platí to aj pri UV žiarení. Ľudské telo proste bez UV žiarenia fungovať nevie.
Spite v tme
Čím väčšia tma v noci, tým lepšie. Pokiaľ ste doma, vypnite všetku elektroniku, zhasnite všetky svetlá a používajte efektívne zatemňovacie závesy. Samozrejme, zacyklovanie sa v dokonalosti nie je nutné ani v tomto prípade (inak by ste nemohli spávať inde ako doma). Vaším cieľom by malo byť zredukovanie hnusného svetla práve tam, kde sa aktuálne nachádzate a zároveň si dajte obzvlášť veľký pozor na hnusné svetlo v dobe, v ktorej môže spôsobovať najväčšie škody. Ak strávite celý deň pod hnusným modrým svetlom, nezabije vás to, ale budete unavení a s veľkou pravdepodobnosťou budete mať aj väčšiu chuť na sladké. Podľa harvardskej štúdie, ktorú vo svojej knižke Brain Strong citoval Dave Asprey, majú ľudia s narušeným cirkadiánnym rytmom vyššiu hladinu krvného cukru a nižšiu hladinu leptínu — hormónu pomáhajúceho navodiť pocit zasýtenia.
Našťastie existuje možnosť, ako ochrániť svoje oči a mitochondrie pred škodlivým svetlom v práci, obchodoch, RegioJetoch a prakticky všade.
Noste okuliare!
Pôsobenie modrého svetla šesť a pol hodiny denne (čo sa týka väčšiny kancelársko-krysích zamestnaní) potlačuje na tri hodiny tvorbu melatonínu, čo je dvakrát tak dlho ako pri zelenom svetle. A obzvlášť na figu je, keď ste v prostredí s nekvalitným svetlom v priebehu dvoch hodín pred odchodom do postele.
A práve preto v noci nosím žlté okuliare.
Žlté okuliare sú super vecou, ale treba si dať pozor na to, aby neboli žlté iba na pohľad. Pre svoje nočné púte modrým svetlom obrazoviek používam takzvané Biohacker’s Evening Glasses alebo Crystal Blue Light Blocking Glasses, ale existuje veľa trustful firiem, ktorých okuliariky pokrývajú celkom slušnú časť spektra ovplyvňujúceho spánkový rytmus. Biohacker’s Evening Glasses a Crystal Blue Light Blocking Glasses mi ale dobre fungujú — ked sa s nimi pozriem do modrej LEDky, tak namiesto modrého svetla vidím tmu :))
A čo je hlavné, tak počas nocí, kedy si ich nasadím, mi Oura nameria lepší spánok.
