„Nezaujímajú ma politici. Jediné, čo ma zaujíma, je, čo sa v krajine kontroluje, aby som to mohol dodržať a nebol zatknutý alebo nedostal pokutu. Jebať politikov,“ povedal môj hostiteľ Christos z Airbnb v Aténach, keď mi vysvetľoval, ako veľmi je nasratý z toho, že kvôli novej regulácii musí so seknutými krížami do každého apartmánu inštalovať nové svetielko s označením núdzového východu.
Už prakticky od detstva s Christosom zdieľam podobný pohľad a vždy ma preto prekvapuje, ako veľa ľudí stále politiku vníma smrteľne vážne. V tomto blogu sa pozriem na to, ako to teda asi vnímam ja a snáď tým pomôžem aj ostatným nájsť si vlastnú cestu von.
Ale pre úvod sa pozriem na zúbok ešte niečomu osobnejšiemu…
Ja a moje trollenie
Veľa ľudí si o mne myslí, že som v niektorých situáciách extrémne necitlivý. Keď som napríklad napísal článok o tom, prečo je volič ľudský odpad, množstvo ľudí – vrátane libertariánov – mi písalo, že som to prestrelil, že voličov dehumanizujem a odsudzujem, a že to odo mňa nebolo pekné.
Samozrejme, článok o ľudskom odpade nebol jediný svojho druhu. Podobne intenzívne a ostré názory som vyjadril už veľakrát na všeličo – a ľudia si moje správanie preto v týchto situáciách vysvetľujú ako „trollenie“.
Lenže ja sám svoje správanie ako „trollenie“ nevnímam. Nepíšem a nehovorím veci preto, aby som niekoho naštval alebo vyprovokoval. Hovorím ich tak, ako mi prídu prirodzené. To, že to niekto označí ako trollenie, je jeho interpretácia – jeho nálepka. Pre mňa je to jednoducho spôsob, akým vyjadrujem svoje myšlienky a postoje.
Preto aj keď niekto tvrdí, že „trollím často a neprimerane“, neviem čo si o tom myslieť. Možno je to to trollenie, možno je to spôsob, ako vyvolať premýšľanie, narušiť pohodlné presvedčenia a prinútiť ľudí konfrontovať myšlienky, ktoré by inak ignorovali. Samozrejme, z pohľadu zvonku to môže pôsobiť chladne, kruto alebo provokačne bez jasného účelu.
Sám často váham, kde je hranica medzi „vážnosťou“ a tým, čo iní nazývajú „trollením“. Viackrát som sa nad tým zamýšľal a v mnohých situáciách som cítil, že by som sa mohol správať inak – miernejšie, citlivejšie, menej ostro. Či už som v nejakých konkrétnych situáciách svoj postoj prehodnotil alebo nie, pre mňa je však zásadné hlavne to, že to čo hovorím, hovorím preto, že si to naozaj myslím. Nie preto, aby som niekoho nahneval, zarmútil alebo mu spôsobil utrpenie.
Ak sa niekto vytriggeruje, mrzí ma to, ale väčšinou to nie je moja zodpovednosť. Reakcia jednotlivca je jeho vlastná. Ak niečo, čo poviem, spustí silnú emocionálnu odozvu, znamená to, že daná osoba má nejaký zaujatý spôsob myslenia, ktorý stojí za preskúmanie. Práve tam sa začína skutočná práca na vlastnej mysli – človek musí tieto reakcie analyzovať a pochopiť, prečo ho niečo vytrigguje, namiesto toho, aby vinil druhých za to, že hovoria niečo „nepekné“.
Ak teda niekto moje správanie nazýva „trollením“, beriem to skôr ako dôkaz, že sa dotýkam citlivých miest. A to je všetko.
Uvidím teda, ako veľmi niektorých „potroluje“ tento článok. Možno viac, možno menej – dúfam však, že každý čitateľ si ho vezme po svojom a niečo si z neho odnesie.
Demokracia ako najlepšia alternatíva
No a späť k téme.
Často počujem názor: „Demokracia nie je dokonalá, ale je to najlepšie, čo sme doteraz vymysleli. Nemáme inú alternatívu.“
Pre mňa sú takéto tvrdenia bez prepáčenia úplným bullshitom. Je to ako tvrdiť, že žena zamknutá v byte s násilníckym manželom má tú „najlepšiu alternatívu“ — predošlí muži ju totiž brutálne bili, rezali nožom alebo strieľali po nej z pištole, a tento nový jej iba občas dá pár faciek a nadáva jej.
Načo vôbec hľadať „najlepšiu alternatívu“ k niečomu takému? Načo hľadať optimálnu možnosť medzi rôznymi formami násilia? Žena sa skrátka musí od násilia manžela oslobodiť — rovnako, ako sa musí ľudstvo oslobodiť od násilia vlády.
Samozrejme, niekto môže namietať:
„Ale žena sa sama neuživí, alebo ju na ulici niekto prepadne.“
Rovnako niekto namieta:
“Kto by staval cesty, nemocnice a školy?”
Je však vôbec nejaký argument ktorý by ospravedlnil násilie jej muža/našej vlády? Čo presne funguje v násilníkovom byte okrem násilia? Vodovod, elektrina a masážne kreslo ktoré násilník do bytu zaobstaral za peniaze svojej ženy? Sú všetky tieto veci rozumným dôvodom na to, aby daná žena ostala v jeho byte a nesťažovala si na najlepšiu alternatívu, ktorú doteraz mala?
Demokracia a voľby
Mnoho ľudí tvrdí, že k ideálnemu nenásilnému stavu, v ktorom si človek žije slobodne a spoločnosť funguje bez útlaku, sa máme dopracovať prostredníctvom volieb. Ja však hovorím: WTF?
Mnoho anarchistov pritom argumentuje s miliónom sexy matematických a štatistických dôvodov, prečo voľby nemôžu byť riešením, a úprimne, osobne si vážim ľudí, ktorí si s tým vedia dať prácu a vedia zapôsobiť aj na pár intelektuálnych jedincov a infikovať ich myšlienkou vyprdenia sa na voľby. Ale aj toto je len čiastočné riešenie. To, že je niečo inherentným zlom, sa nedá spočítať, vyčísliť a ani vizualizovať na žiadnom grafe. Ak je niečo zlé, treba to skrátka eliminovať.
Nepíšem teraz o tom, že by sme mali zobrať krompáče, roxorové tyče a vidly a eliminovať tak nejakých vládnych predstaviteľov. Násilie vôbec netolerujem a nie je z môjho pohľadu riešením ničoho. Eliminácia znamená, že by sme mali iba vyvinúť energiu na to aby tu dané zlo nebolo; a som presvedčený o tom že to čo vládu najviac ničí a oslabuje je absencia pozornosti od ľudí.
A práve preto voľby pre mňa nie sú riešením.
Prečo? Pretože samotná vláda vytvorila voľby. Sú to nástroje, ktoré majú legitimovať moc a udržať ľudí v pasívnom stave, kde sa domnievajú, že ich hlas niečo mení. Moc vlády totiž spočíva predovšetkým v tom, že ju ľudia berú vážne. Len si spomeňme na absurdné situácie na Slovensku počas pandémie COVID‑19: vláda nariadila povinné nosenie rúšok, no väčšina ľudí si ich po čase len zavesila okolo krku alebo ich vôbec nenosila. Stovky kontrol, pokút a zákazov nefungovali, pretože skutočná moc nie je v papieroch, zákonoch ani v predpisoch – je v poslušnosti ľudí. Ľudia sami dodržiavali len tie pravidlá, ktoré uznávali ako zmysluplné alebo praktické.
V momente, keď spoločnosť prestane brať zákony vážne, prestáva fungovať aj samotná moc. Nariadenia a pravidlá sa stávajú prázdnymi symbolmi, a vláda, akokoľvek by sa snažila, stráca kontrolu. Presne toto je dôvod, prečo sa voľby a politické reformy stávajú irelevantnými: ak ľudia prestanú legitimizovať moc, systém sa oslabí bez jediného úderu násilia.
Kto bude rešpektovať zákony, keď ich všetci prestanú brať vážne? Kto bude kontrolovať babky predávajúce cibuľu na Bazoši bez DPH? Kto bude kontrolovať sťahovanie filmov cez PirateBay? Kto bude kontrolovať dobrovoľné príspevky v krypte za fetišistické videá, ktoré posiela 15ročná čajka do Telegramovej skupiny? Kto bude zatvárať ľudí do basy za trávu, ak ju fajčia aj grécki fízli cez celoslužobnú prestávku? Kto bude zatvárať ľudí, ktorí si kreslia graffiti na vlastnú stenu vo vlastnom byte? Kto bude kontrolovať, že v pivnici neprebieha súkromný workshop na výrobu domácej probiotickej limonády s obsahom alkoholu? Kto bude riešiť dobrovoľné výmeny hračiek v parku, keď všetky zákony týkajúce sa predaja už neplatia? Kto bude pátrať po tom, že v garáži sa vyrába robot, ktorý nakŕmi susedovu mačku? Kto bude kontrolovať, či študenti cez noc používajú svietidlá alebo sviečky v dome, keď nikto neplatí účty za osvetlenie štátu? Kto bude riešiť, že niekto zavesil plagát s protestnou básňou na stenu, alebo že miestny DJ púšťa hudbu na ulici bez licencie? Kto bude hroziť sankciami za čokoľvek, čo dnes považujeme za „nezákonné“, keď nikto si tieto zákony neváži a nikto ich neplní?
A práve v tomto momente sa ukáže, že štát nie je nič iné ako ilúzia, ktorá existuje len v mysli ľudí. Bez poslušnosti, bez strachu z pokút, bez legitimizácie – bez pozornosti od občanov – sa autorita rozpustí sama. Policajti sa stanú obyčajnými ľuďmi. Sudcovia a úradníci prestanú byť arbitrami práv a pravidiel. Úrady sa vyprázdnia, formuláre zostanú nepodpisované a sankcie nedoručené.
A zrazu, keď prestane existovať systém, ktorý mal kontrolovať všetko a všetkých, objaví sa skutočná sloboda. Každý sa stáva zodpovedným len sám za seba a za komunitu, v ktorej žije. Bez zákonov, bez pokút, bez hierarchie – len čistá, funkčná, spontánna spolupráca.
No a čo tie naše voľby?
Predstav si situáciu, kde ťa bije násilnícky manžel. Budeš s ním diskutovať o pravidlách úderov a snažiť sa dohodnúť na “spravodlivom” počte faciek, dúfajúc, že tým prispeješ k nenásiliu? Samozrejme, že nie. Rovnako to funguje aj s politikmi. Ak si politici nezaslúžia poriadny výprask, určite si zaslúžia kolektívny cancel alebo ignor, nie nejaký hlas vo voľbách. LOL
Pre mňa je hlasovanie pre politika legitimizáciou jeho autority. Hlasovanie nevytvára slobodu ani spravodlivosť; len potvrdzuje, že systém má hodnotu. Preto sa musíme sústrediť na odmietnutie systému, na jeho ignorovanie, a tým ho oslabiť. Nie na “zlepšenie” cez voľby.
Záver: Autorita, Rešpekt a Sloboda
AKO to celé zhrnúť?
Nebojím sa konfrontovať presvedčenia – svoje ani cudzie. Trollovanie, provokácie, priamosť – to všetko je len nástroj, ktorý ukazuje, že systém, na ktorý sa ľudia spoliehajú, je ilúziou. Demokracia ako „najlepšia alternatíva“ je rovnaký mýtus ako pocit bezpečia v byte násilníka.
A čo sa týka tohto článku — mnoho čitateľov si to môže vyložiť ako nejakú premotivovanú a preagitovanú výzvu mladého nahajpovaného anarchistu (ako to už veľakrát býva z podobnými textami ktoré sa o politikoch nevyjadrujú v pozitívnom duchu). Rád by som preto zdôraznil, že osobne nevidím veľký zmysel v robení ničoho konkrétneho vo vzťahu k vláde, s výnimkou uvedomovania si jej esenciálnej podstaty, ktorá je, ako inak, iluzórna.
Mojím cieľom bolo akurát ukázať nezmyseľnosť systému ktorý si vytvárame a nie predniesť nejaké srdcervúce anarchistické BUBUBU o tom ako by sme mali čičíkať svoje individuálne ja a v rámci odmietania autorít sa vyhýbať aj rešpektu k ostatným (veľakrát mi príde, že mnohé protištátne živly sa taktiež vydávajú aj týmto smerom). Tak to nie je. Osobne cítim enormný rešpekt voči hromade bytostí. Žijúcim či nežijúcim ľuďom a zvieratkám. Za to že sú a aj za to že majú také schopnosti, o ktorých sa napr. mne ani nesnívalo.
Rešpekt však nie je synonymom autority. Autorita je sila, ktorú ľudia prijímajú a legitimizujú – či už hlasovaním, dodržiavaním zákonov, alebo strachom z trestu. Rešpekt je uznanie hodnoty, schopností a jedinečnosti iného, bez toho, aby to niekoho automaticky zaviazalo k poslušnosti. Môžem rešpektovať vedca, duchovného učiteľa, svojho rodiča či psíka z ulice alebo rybičku v mori, a zároveň úplne odmietnuť moc, ktorú ma systém núti akceptovať.
Preto je možné byť plne rešpektujúci voči ostatným, oceňovať ich prínos a skúsenosti, a pritom nelegitimizovať systém moci, ktorý nás všetkých obmedzuje. Rešpekt a autorita sa rozchádzajú – jedno môže byť živé, spontánne, vzájomné a autentické, druhé je len rigidná ilúzia, ktorú spoločnosť vytvorila a udržiava.
A práve v tom spočíva pointa celého článku: anarchia a sloboda neznamenajú ignorovanie ostatných ani absenciu rešpektu. Znamenajú oslobodenie od autority, ktorá nemá iné opodstatnenie okrem toho, že jej ľudia iba veria. Rešpekt je skutočný, autorita je fikcia – a sloboda začína v momente, keď prestaneme brať fikciu vážne.
Keď prestaneme brať zákony, voľby a pravidlá vážne, moc skrátka prestáva existovať. Bez štátu, bez nariadení, bez daní a bez pokút – spoločnosť sa stáva autonómnou. Ľudia organizujú život sami, spontánne, dobrovoľne a zmysluplne. Sloboda nie je prísľub utopistov, je to realita, ktorá čaká na to, kým ju prestaneme ignorovať.
A tak, ak niečo vyvolá silnú reakciu – či už článok, troll, alebo pohľad na demokraciu – nejde o problém toho, kto hovorí pravdu a ani to v akej „ideálnej“ spoločnosti chceme žiť. Problém je v samotnom systéme, ktorý sme si zvykli považovať za prirodzený a udeľujeme mu legitimitu. A tak ako to už chodí s každým fenoménom v živote — ak sa nezbavíme nášho prístupu k systému ako k niečomu reálnemu, nezbavíme sa ani systému samotného.
