Ak sa ma niekto opýta na moju politickú orientáciu, príde mi to podobne nezmyselné ako to, ak sa ma niekto opýta na moje vierovyznanie.
Na obe tieto otázky reagujem rovnako — zmätením, prípadne nejasnou odpoveďou v štýle “ja tieto veci neriešim…”
Musím však uznať, že v prípade politickej orientácie som mal na rozdiel od náboženstva aspoň nejaké rodinné, či kultúrne zázemie.
Vyrastal som v libertariánskom prostredí a veľká časť takéhoto spôsobu uvažovania mi stále pripadá veľmi presvedčivá. Rakúska ekonomická škola podľa mňa napríklad nádherne popísala veľmi podstatný problém centrálneho plánovania. Hayekov argument o “dispersed information” z jeho The Use of Knowledge in Society (1945) určite nie je len nejakou ideologickou frázou o tom, že “štát nevie zabezpečiť ľudské potreby”. Je to oveľa hlbší problém — relevantné znalosti potrebné na koordináciu ekonomiky sú v praxi rozptýlené medzi obrovské množstvo jednotlivcov a často ide o lokálne, situačné a praktické poznanie, ktoré ani nie je možné jednoducho zhromaždiť do jedného centrálneho plánu. Trhový cenový systém napriek tomu umožňuje, aby sa časť týchto znalostí využívala a koordinovala bez toho, aby ich niekto musel všetky vlastniť alebo explicitne poznať.
Misesov argument o ekonomickej kalkulácii je podobne silný — ak nemáme mechanizmus, ktorý vytvára porovnateľné ceny výrobných faktorov, je veľmi ťažké racionálne rozhodovať, čo sa má vyrábať a s použitím akých zdrojov.
Ani myšlienka vlastníckych práv mi preto nikdy nepripadala ako úplná hlúposť. Vlastníctvo je veľmi účinný spôsob koordinácie správania. Keď človek znáša náklady a zároveň získava výnos zo svojho rozhodnutia, vzniká určitý typ motivácie a zodpovednosti, ktorý sa v kolektívnych systémoch často prirodzene rozpadá.
Rovnako mi stále dáva zmysel aj argument za dobrovoľnú výmenu. Ak dvaja ľudia dobrovoľne uskutočnia obchod, je prinajmenšom veľmi dobrý dôvod predpokladať, že obaja očakávajú, že na tom získajú.
Subjektívna teória hodnoty je preto v tomto zmysle omnoho presvedčivejšia než nejaká marxistická či mutualistická predstava toho, že hodnotu vecí môžeme jednoducho objektívne vypočítať zo zdrojov, ktoré boli použité na ich vyhotovenie.
Aj napriek tomu sa ale po tom všetkom (pravdepodobne) za libertariána nepovažujem.
Moja skepsa voči libertarianizmu ale neprišla z toho, že by som objavil nejaký úžasný ekonomický argument, ktorý by všetky libertariánske argumenty vyvrátil. Neprišla ani z toho, že by som si zrazu povedal, že štát je v skutočnosti geniálny koordinátor spoločnosti a robí veci lepšie než voľný trh (LOL). Skôr som si začal všímať, že aj keď sú mnohé libertariánske argumenty ekonomicky správne a veľmi logické, zistil som, že ma jednoducho prestali presviedčať.
Čoraz viac som si totiž začal uvedomovať limity logiky ako takej. A hlavne som si uvedomil, že logika je veľakrát iba veľmi fajnovým nástrojom slúžiacim na racionalizovanie arbitrárne vytýčených cieľov.
Konkrétne, ekonomická a politická teória môžu byť dokonale logické a zároveň môžu stáť na hodnotách, ktoré nie sú výsledkom logiky.
Keď sa raz rozhodneme, že základnou hodnotou je individuálna sloboda, vlastnícke právo, dobrovoľná výmena alebo maximalizácia blahobytu jednotlivcov, môžeme z toho ďalej veľmi elegantne odvádzať dôsledky. Môžeme diskutovať o tom, či je konkrétny zásah do trhu efektívny, či porušuje vlastnícke práva, či vytvára nesprávne incentívy alebo či vedie k Pareto-efficiency. To všetko môže byť veľmi zaujímavá a užitočná analýza. Ale v určitom bode sa vždy dostaneme k otázke, ktorú samotná ekonómia nevie vyriešiť — prečo by sme vlastne mali chcieť maximalizovať práve toto?
Ak považujem za najvyššiu hodnotu rovnosť, môžem z nej odvodiť socialistické závery.
Ak považujem za najvyššiu hodnotu slobodu, môžem skončiť pri anarchizme.
Ak považujem za najvyššiu hodnotu stabilitu, môžem skončiť pri úplne inom systéme.
Logika nám pomôže dostať sa od A k B. Ale sama nám nepovie, prečo má byť A naším východiskom.
Úprimne, k akému obrazu chceme teda meniť svet a prečo? Alebo presnejšie — ako vyzerá náš svet a ako ste s ním spokojní práve vy? Čo konkrétne je zodpovedné za stav s ktorým ste spokojní alebo nespokojní? Je to nejaký ekonomický systém? Je to filozofia? Je to náboženstvo? Je to štát? Je to jeho absencia?
Libertariáni/kapitalisti napríklad často hovoria, že ako spoločnosť sme čoraz viac bohatí a práve to je super dôvod na to, prečo si kapitalizmus treba hýčkať.
To je zaujímavý prístup. Osobne ale neviem povedať, ako by som vôbec k takémuto záveru mohol dôjsť.
A aj keď sme ako spoločnosť vďaka voľnému trhu bohatší, neznamená to automaticky, že všetky ostatné rozmery ľudského života sa zlepšili. Síce až tak nemusíme riešiť hladomor, ale napr. mentálne zdravie mladých ľudí sa v mnohých vyspelých krajinách za posledné desaťročie výrazne zhoršilo; napr. OECD vo svojej analýze z roku 2026 dokonca konštatuje, že v 9 z 11 krajín s porovnateľnými údajmi sa sledované ukazovatele duševného zdravia mladých medzi rokmi 2012 a 2022 zhoršovali.
Je to možno smiešne konkrétny príklad, ale podobných príkladov môžeme nájsť oveľa viac. A nejde mi o to tvrdiť, že ekonomika tieto veci vôbec nevie merať. Vie do určitej miery vyčísliť náklady zdravotnej starostlivosti, stratu produktivity, dokonca aj niektoré formy kvality života. Stále však zostáva otázka, čo vlastne tieto čísla znamenajú z ľudského hľadiska. Ako môžeme napríklad povedať, že svet, v ktorom má viac ľudí dostatok jedla, ale zároveň veľká časť mladých ľudí trpí depresiami a úzkosťami, je jednoznačne lepší než svet, v ktorom zomierajú ľudia od hladu? Môžeme si zvoliť nejakú metriku, môžeme ju optimalizovať a môžeme o nej viesť veľmi sofistikované ekonomické debaty. Ale v určitom bode sa opäť dostávame k otázke, ktorú samotná ekonomika vyriešiť nedokáže: čo je vlastne horšie a prečo?
Trh je akurát veľmi dobrým mechanizmom na zisťovanie toho, čo ľudia chcú, a na koordináciu obmedzených zdrojov pri uspokojovaní týchto želaní. Ale nič viac z toho nevyplýva. Trh nemá dôvod rozlišovať medzi potrebou a hlúposťou. Ak existuje dostatočný dopyt po nejakej veci a je možné na nej zarobiť, ekonomický systém má veľmi dobrý dôvod ju vyrábať. A čím lepšie funguje, tým lepšie dokáže takéto potreby identifikovať, rozvíjať a uspokojovať.
Je toto práve to čo nás povedie k “lepšej” budúcnosti? Neviem.
Pri tom všetkom nechcem tvrdiť, že som zástancom degrowthu, že kedysi bolo všetko lepšie alebo že by sme sa mali vrátiť do jaskýň. Taký argument by mi pripadal rovnako jednoduchý ako opačný argument, že každá nová technológia a každé nové bohatstvo sú automaticky dobré.
Kedysi som sa akurát na spoločnosť pozeral do veľkej miery ako na systém, ktorý treba správne nastaviť. Ak odstránime zlé incentívy, obmedzíme násilie a donucovanie, ochránime vlastnícke práva a necháme ľudí slobodne experimentovať, vznikne decentralizovaný poriadok, ktorý bude pravdepodobne fungovať lepšie ako väčšina alternatív. Stále si myslím, že v tomto argumente je veľa pravdy. Čoraz menej však verím, že “fungovať lepšie” v týchto ohľadoch nás samo o sebe priblíži k životu, ktorý by sme chceli žiť. A na čo nám potom je nejaká prázdna teória?
Čo mi vadí na libertariánoch
A tu sa dostávam do tak trochu osobnejšej časti. Doteraz som hovoril hlavne o libertarianizme ako o intelektuálnom systéme a o tom, prečo ma už jeho ekonomická logika sama o sebe nepresviedča o tom, že výsledný svet musí byť dobrým svetom. Lenže moja skepsa nevznikla len z premýšľania nad svetom v širších kruhoch než v tých ekonomických. Vznikla aj z toho, ako som začal predovšetkým pozorovať ľudí, ktorí tieto idey reálne žijú. A práve tam som si začal všímať niečo, čo mi na libertariánskej kultúre vadí možno ešte viac než samotná arbitrárna politická teória.
Medzi mojimi kamarátmi je veľa libertariánov a s mnohými z nich si veľmi rozumiem. Často však nie preto, že sú libertariáni, ale napriek tomu.
Sám som si v mladom veku napr. myslel, že to, ako mnohí z mojich bohatých a úspešných libertariánskych kamarátov žijú, je veľmi kúl a že sa nimi môžem inšpirovať.
Ale nie. Dnes si to už nemyslím.
Vadí mi najmä určitý typ libertariánskej kultúry, v ktorej sa sloboda ľahko zmení na neustálu optimalizáciu vlastného života, podnikanie a osobný úspech — veľakrát na dôkaz toho, že človek žije “správne”. Ľudia, ktorí kritizujú ostatných za to, že sú otrokmi systému, môžu byť pritom, minimálne z môjho pohľadu, sami otrokmi vlastnej potreby neustále niečo budovať, dosahovať a zlepšovať.
Nechcem tým tvrdiť, že je na tom niečo objektívne zlé. Ak chce niekto stráviť život budovaním firiem, experimentovaním s technológiami alebo maximalizáciou vlastnej produktivity, je to jeho vec. Mne však tento spôsob života prestal pripadať ako niečo, čo by som mal obdivovať, tobôž kultivovať.
Mimo to mi vadí aj určitý druh libertariánskeho pokrytectva. Zdá sa mi zvláštne, ako libertariáni neustále kritizujú vládu za porušovanie vlastníckych práv, donucovanie a prenášanie nákladov svojich rozhodnutí na iných, no oveľa menej často vidím rovnakú energiu v prípadoch, keď podobné veci robia súkromné firmy. Nemusíme pritom zostať iba pri Elonovi Muskovi a dátovom centre xAI v Memphise. Podobných príkladov nájdeme množstvo — ropné a plynárenské spoločnosti vypúšťajúce škodlivé emisie, priemyselné podniky znečisťujúce rieky, veľké farmy znečisťujúce pôdu a vodu či firmy, ktoré jednoducho prenášajú časť nákladov svojej činnosti na ľudí žijúcich v ich okolí. Nejde mi teda o to tvrdiť, že libertariáni nemajú na problém externalít odpoveď — majú. Skôr mi príde zvláštne, že v praxi často vidím omnoho väčší hnev voči štátu než voči súkromným aktérom, ktorí robia presne to, proti čomu libertariánska teória v princípe namieta. Ak má byť vlastnícke právo univerzálnym princípom, malo by platiť rovnako pre štát aj pre súkromného podnikateľa, no nie?
A otázka je, že čo ma teda s “libertariánmi” pri tom všetkom spája? Libertariánstvo? Neviem, to asi skôr nie.
Čoraz menej vnímam to, že by ma s ľuďmi spájali ich svetonázory, politické teórie alebo ekonomické ideológie. Oveľa viac ma zaujíma, ako konkrétni ľudia žijú. Na čo by nám inak boli nejaké teórie a ideológie, ak nie k zmysluplnému životu?
Záver
Jeden môj kamarát raz zdieľal post v ktorom bolo napísané:
“Kapitalizmus nie je zodpovedný za problémy ľudstva. Ste to vy!”
A bolo tým myslené to, že kapitalizmus nie je nejaká vedomá bytosť, ktorá ľuďom určuje to, po čom majú túžiť. Je to iba systém, ktorý odráža a amplifikuje ľudské potreby. Efektívne reaguje na to, čo chceme, a premieňa naše preferencie na ekonomickú aktivitu.
A práve preto podľa mňa nestačí diskutovať iba o tom, či má byť systém viac alebo menej kapitalistický, viac alebo menej štátny alebo či by sme mali mať viac alebo menej regulácie. Dôležité je tu niečo celkom iné — ak sa v prvom rade nezamyslíme nad tým, čo vlastne chceme, môžeme vytvoriť dokonale fungujúci systém, ktorý bude dokonale uspokojovať potreby, ktoré za uspokojovanie možno ani nestáli.
Nechcem preto nahradiť kapitalizmus/libertariánstvo nejakou opačnou ideológiou. Práve naopak — (aj) z tohto dôvodu sa napr. otvorene smejem mnohým ľavicovým anarchistom, ktorí píšu statusy a sprejujú grafity o tom, kam by najradšej poslali kapitalizmus.
Nechcem ani tvrdiť, že poznám správny ekonomický systém. Práve naopak. Čoraz viac mi pripadá, že najzaujímavejšie otázky začínajú tam, kde ekonomické, politické, či akékoľvek iné teórie prestávajú dávať odpovede.
Možno preto už nejak nemám potrebu hľadať ideálnu spoločnosť, zúčastňovať sa libertariánskych konferencii o rozličných témach a kritizovať nejaké mocenské štruktúry. Skôr ma zaujíma, aký život sami vytvárame, aké veci podporujeme svojou pozornosťou, peniazmi a časom a akými ľuďmi sa rozhodujeme byť.
A podľa toho si dnes vyberám aj svojich priateľov. Nie podľa toho, či sú libertariáni, socialisti, buddhisti, stoici, alebo čokoľvek iné. Oveľa viac ma zaujíma, ako žijú, čo vytvárajú a ako sa správajú k svetu okolo seba.
Možno totiž problém nikdy nebol v tom, že sme nenašli a neaplikovali nejakú skvelú teóriu. Možno sme len zabili zbytočne veľa času a energie predpokladaním, že nejakú potrebujeme…