Tak ako sa klasická indická rodina serie do vášho súkromia a očakáva od vás, že sa oženíte a neustále vás bombarduje rozličnými otázkami a očakávaniami, tak sa do vás na Slovensku serú random ľudia na ulici, ktorí o vás nevedia vôbec nič.
Tak ako v Japonsku existuje kultúra hanby – kde vás spoločnosť reguluje cez kolektívny pohľad, tichý súd a nehovorené pravidlá – tak na Slovensku to isté robí náhodný chlapík pri pive, ktorý vás nikdy predtým nevidel, no presne vie, čo robíte zle.
Tak ako sa v Británii ľudia bránia všetkému novému cez pasívnu agresiu a slušnosť – „oh, that’s… interesting“ – tak na Slovensku rovnaký odpor prichádza priamo, bez filtru, bez omáčky: „A načo to komu je!?“
A tieto prirovnania by vedeli ísť ďalej a ďalej…
Ak žijete na Slovensku dlhodobo a nevytiahli ste odtiaľto päty na dlhší čas, príde vám takéto správanie normálne. Myslíte si, že to viac menej podobne funguje všade na svete.
Slovensko ako také je však v tomto celom nevinne. Za nič nemôže. Je iba nakazené vírusom, ktorý sem priniesli jeho obyvatelia.
V tomto článku preto mimo iné nechcem riešiť všetko, čo je na Slovensku na hovno. A že toho je. Nemusím riešiť politiku, úradníkov, normalizáciu alkoholizmu, či absenciu mora, ktoré považujem za absolútne kľúčové, ba až nevyhnutné pre život. A tak isto – nechcem na Slovensko nadávať. Ako som už povedal, Slovensko ako také nemôže za nič. Napriek všetkému mi dokonca dalo veľa dobrých vzťahov a kamarátov, s ktorými sme doteraz v kontakte. Rád sa sem dokonca aj vraciam, pretože tu mám svojho psíka a aj rodičov. Žije a žilo tu veľmi veľa fajn ľudí.
Čo je však dôležité, všetci “fajn” ľudia, ktorí zo Slovenska vyviazli vo “fajn” stave, sú väčšinou “fajn” napriek tomu, že žili a vyrastali na Slovensku. Nie vďaka tomu.
Či už to ale nazveme vírusom alebo niečím iným, asi každý Slovák, ktorý nie je s karanténou Slovenska tak veľmi zžitý, že si kompletne zvykol na všetky klinické príznaky vírusu a považuje ich za niečo “celkom normálne”, vie o čom je reč.
Reč je o akomsi toxickom mentálnom stave, v ktorom žije veľa Slovákov a ktorý mimo mnohých výziev a nedokonalostí, ktoré túto krajinu zmietajú, prispel aj k odchodu mnohých “fajn ľudí” z tejto krajiny. Ak nie sme totálne mimo, vnímame to. Či už tu žijeme, alebo sme na úplne opačnom konci spektra a povedali sme si, že je to na nás “už moc” a nechceme tu s tým mať už nič spoločné.
Nechcem si však slepo sťažovať. Článok nepíšem preto, aby som si uľavil tým, že sa verejne vyjadrím k tomu, ako “je to tu celé hrozné”. Píšem ho v prvom rade preto, aby som pomohol všetkým tým, ktorí sa na Slovensku narodili, vyrastali, alebo tu rovno aj žijú, uvedomiť si tento fenomén, ktorý našu krajinu sužuje. A v prvom rade – chcem všetkým dodať všetku možnú aj nemožnú silu na to, aby sa nenechali zastrašiť slovenskou toxicitou, hulvátstvom a negativitou a vedeli si presadiť to, na čom im skutočne záleží a nebrať si osobne blbé poznámky, či osobné útoky Slovákov.
Príhody Slovákov na Slovensku i v zahraničí
Prednedávnom som kamarátom v Nových Zámkoch počas jednej prednášky spomínal niečo o tom, ako majú ľudia v Indii skoro každý týždeň nejaký sviatok. A ako sa to prejavuje tým, že je celá dedina na ulici, každý niekoho niekam pozýva, oslavuje sa a je veselo. A že na Slovensku je niečo takéto úplne neslýchané, keďže tu oslavujeme akurát tak nejaké Vianoce a Veľkú noc, ktoré aj tak nikto neberie vážne a všetci sú pri tom iba radi, že sa môžu v súkromí zavrieť doma a jesť a piť o niečo viac než obvykle.
Onedlho sme sa však v konverzácii posunuli ďalej a prišli sme na to, že kultúra “osláv” nesúvisí ani s Indiou a ani s náboženstvom. Mysleli sme pritom na južnú Európu, kde je relatívne bežné, ak sa ľudia zídu na ulici, začnú grilovať a pustia si pri tom muzičku. Alebo na Latinskú Ameriku, kde sa relatívne bežne deje čosi podobné popritom, ako ľudia “oslavujú” svoj futbal.
Na Slovensku je však kultúra iná. Neviem si predstaviť, ako spoločensky akceptovateľné by bolo, ak by ste sa chovali napr. ako spomenuté národy. V tom lepšom prípade by si všetci o vás mysleli niečo zlé a ohovárali by vás za vaším chrbtom.
A keď už sme pri tých juhoeurópskych národoch, tak napríklad minulý mesiac som sa pri venčení psa dal do reči s jednou miestnou obyvateľkou, s ktorou sme sa bavili o tom, ako “milujeme Grécko”. Spomínala pritom to, ako na Grékoch oceňuje to, že sú úplne v pohode. Áno, sú extrémne pohostinní a srdeční, ale to nebolo to, na čo sme narážali a ani to, čo považujeme za dôležité. Pani to povedala veľmi výstižne: “Tu na Slovensku akurát tak každý čaká na to, za čo vás môže sprdnúť…”
S Gréckom a Slovenskom existuje veľa kontrastných porovnaní, ktoré nemusím mať z druhej ruky, pretože som ich sám zažil.
Keď som napr. bol s partnerkou v Grécku, zastavil nás na ulici starší pán. Mohol mať šesťdesiat, možno sedemdesiat rokov.
Začalo to tak, že sa doširoka usmial, povedal “I like you!” a pochválil mi účes (ten istý účes, ktorý na Slovensku vyvolával skôr pohoršenie než komplimenty).
Potom sa nás pýtal, odkiaľ sme a čo robíme. Keď sme spomenuli, že sme strávili pol roka v Indii, reagoval úplne spontánnym nadšením: “To muselo byť úžasné!”
To boli jeho slová. Potom sme prehodili pár viet a rozlúčil sa s prianím pekného dňa.
Pán sa nás ani na stotinu sekundy nesnažil o ničom poučovať. Nesnažil sa nám vysvetľovať, prečo je to hlúposť, prečo sme šialení, prečo sme sebeckí a prečo mrháme svojím časom. Nesnažil sa hľadať dôvody, prečo by sme to nemali robiť.
Jednoducho mu prišlo zaujímavé, že niekto zažil niečo iné než on.
Možno sa mýlim, ale neviem si predstaviť podobnú situáciu na Slovensku.
Vlastne, zo Slovenska mám tiež jednu historku. Keď sa moja partnerka rozprávala o tom, ako bola v Indii s kamarátkou jednej z jej susediek, reakcia nebola zvedavosť ani záujem.
Namiesto toho prišiel sarkazmus.
Či si nemyslí, že mladí ľudia sú dnes sebeckí. Či by nemali robiť niečo užitočnejšie a “prospešné pre spoločnosť”. Chodiť do práce. Mať deti. Správať sa tak, ako sa podľa neviditeľného slovenského manuálu správajú “normálni ľudia”.
Na prvý pohľad je to síce nevinná poznámka, no v skutočnosti však ide o presne ten typ komunikácie, ktorý človeka netlačí k tomu, aby rástol, ale aby sa vrátil späť do radu.
A práve to je fascinujúce.
Na Slovensku často nepôsobí spoločenský tlak smerom nahor. Nepôsobí tak, že by vás ľudia povzbudzovali robiť viac toho, čo vás napĺňa, skúšať nové veci alebo objavovať svet.
Naopak.
Často máte pocit, že vás niekto jemne, ale neustále tlačí späť do priemeru.
A práve tu sa dostávam k jednej veci, ktorú si veľa Slovákov neuvedomuje.
Keď v tomto prostredí vyrastáte celý život, začnete si myslieť, že je normálne.
Že všade na svete ľudia čumia.
Že všade na svete vás posudzujú.
Že všade na svete sa musíte neustále kontrolovať a premýšľať nad všetkým, čo robíte.
Lenže nie je to normálne.
Alebo aspoň nie univerzálne.
Len pred nedávnom som napríklad zistil, že mám problém so “sociálnou úzkosťou”.
Keď na Slovensku kráčam oproti niekomu po ulici, automaticky premýšľam nad tým, čo si o mne daný človek myslí a ako asi pôsobím. Či si nemyslí, že som “divný”. Vyhýbam sa očnému kontaktu. Ked sa míňame, jemne a nesmelo pozdravím, aby som ho náhodou nepohoršil tým, že nepozdravím. Potom premýšľam, či som pozdravil dosť nahlas. Či som nevyzeral divne. Či som ho predsa len nejako neurazil. A či si náhodou nehundre popod nos niečo o mne.
Myslel som si, že to takto majú všetci ľudia. Ale nemajú. A nemám to ani ja, pokiaľ nie som na Slovensku.
V takom Grécku sa mi to napríklad nedeje.
Ani v mnohých ďalších krajinách.
Nie preto, že by som sa tam zázračne zmenil na sebavedomého extroverta, ale preto, že prostredie okolo mňa nepôsobí tak súdiaco. Je to teda sociálna úzkosť, alebo len úzkosť zo Slovenska?
Neviem. Viem však, že keď sa na niekoho usmejem v Grécku, často dostanem úsmev späť. A nemusím riešiť celý tento otravný a vyčerpávajúci cyklus myšlienok.
Na Slovensku dostanem veľmi často pohľad, pri ktorom mám pocit, akoby som niekomu pokazil deň už len svojou existenciou. Neviem potom, či vôbec mám zdraviť, či sa usmiať, či nadviazať očný kontakt…
Samozrejme, sú to opäť len maličkosti. Lenže kultúru a to, ako sa niekde cítite tvoria práve maličkosti.
Kamaráti z Nových Zámkov mi napr. ešte tvrdili aj to, že podľa nich je toto slovenské hulvátsvo tak strašne špecifické, že údajne stačí prejsť hranice do Maďarska a zmena je citeľná takmer okamžite. Ľudia sú tam skrátka milší, menej neprajní, menej malomeštiacki a menej xenofóbni.
Ako som už povedal, sú to maličkosti, ktoré robia kultúru.
Raz som na klientskom centre na Tomášikovej v Bratislave napr. v posuvných dverách nevedomky vošiel jednej pani do cesty. Nepovedala mi nič. Namiesto toho si začala hundrať popod nos, čo si to dovoľujem, ako sa správam a podobne.
Opäť ďalšia maličkosť. Nebolo to nič hrozné, ale je to len jeden z mnohých dieľov skladačky. Jeden z mnohých príbehov, ktoré vytvárajú palivo do (mojej) úzkosti zo Slovenska.
Na Slovensku som totiž stále v pozore. V pozore kvôli tomu, že neustále očakávam, ako mi niekto vynadá za to, že som niečo pokazil, alebo neurobil podľa jeho predstavy. A aj keď to je s časom lepšie, stále je to silné. A nie som v tom sám.
Slovák totiž znesie veľa. Znesie nacistov aj komunistov. Znesie nefungujúce úrady. Znesie čakanie. Znesie chaos. Znesie hlúpe pravidlá. Čo však často neznesie, je človek, ktorý žije trochu inak.
Raz sa mi napr. stalo, že som čakal na polícii niekoľko hodín kvôli evidencii svojho vozidla. Keďže som nemal čo robiť a chrbát sa mi na stoličke iba krivil, vytiahol som jogamatku a začal cvičiť jogu.
Áno, uznávam. Nie je to úplne štandardná činnosť na polícii a rátal som s tým, že budem “za exota”.
A reakcie okolia na seba nenechali dlho čakať.
“Čo sme v blázinci!?”
“Čo je to za pacienta!?”
“Pozrite sa naňho!”
Áno, bolo to nezvyčajné. Ale pre koho? Ja som napríklad považoval za nenormálne to, že človek čaká na úrade celé hodiny. Alebo to, že úrady vôbec existujú a že si niekto dovoľuje uberať ma o čas kvôli nejakým hlúpym pravidlám a vyhrážať sa mi súdnym procesom v prípade, ak by som sa rozhodol ich ignorovať.
Oni považovali za nenormálne to, že si počas toho čakania zacvičím jogu.
A presne takto fungujú kultúrne filtre.
Veľa ľudí, ktorí Slovensko navštívia, nemajú veľa času spoznať túto stránku slovenskej kultúry. Jeden môj kamarát z Kanady vietnamského pôvodu si to však zažil.
Keď u nás nejaký čas cestoval, rozprával mi o tom, ako veľmi ho prekvapili niektoré pohľady od cudzích ľudí. Všimol si, že keď prejde dedinou, ľudia na neho doslova zízajú.
A mal pravdu – stačí chvíľu sledovať slovenské ulice.
Nie je to zvedavosť.
Je to zvláštny druh tichého hodnotenia.
Akoby každý neznámy človek musel prejsť nejakou neviditeľnou komisiou.
No a aby nebolo historiek dosť, tak najzaujímavejšie bolo, keď som stretol Slovákov v indickom Rishikeshi.
Ľudí, ktorí trávili časť roka v Ázii a časť roka pracovali vo Švajčiarsku, či v iných bohatších krajinách než je Slovensko.
Ich odpor voči Slovensku bol taký silný, že keď vraj v Indii prvýkrát stretli ďalšieho Slováka, ktorý sa tešil, že konečne počuje slovenčinu, oni vraj reagovali presne opačne – boli sklamaní a otrávení.
Nie však preto, že by nenávideli slovenský jazyk, ale preto, že si od mentality, ktorú s ním spájali, prišli oddýchnuť už navždy. Veľmi dobre som im rozumel.
Áno, ak niekde vyrastáte alebo žijete dlhodobo, začne vás to tam štvať. Stretol som sa s tým u mnohých ľudí, ktorí sa zo svojej rodnej krajiny (nielen zo Slovenska) odsťahovali a potom na ňu nadávali. Nie je to však argument, ktorý by dokazoval, že môj pohľad na Slovensko je skreslený. Myslím si, že každého štve na svojej krajine niečo iné.
A tak isto sa situácie vedia líšiť v závislosti od miest v danej krajine. V Bratislave sú úplne iné podmienky ako na dedinách. V Paríži sa na vás pozerajú úplne inak ako na juhu Francúzska. V Bavorsku žijú úplne iní ľudia ako v Berlíne. V Severnej Kórei je situácia úplne iná ako v Južnej Kórei a môžu za to aj iné veci než je len kultúra…
Všetky krajiny a miesta majú svojich špecifických démonov, no moja pointa je, že ak niekoho niečo konkrétne štve, nemusí to vždy byť o tom, že ho na rôznych miestach štve jedna a tá istá vec – a teda to, že sú ľudia nepríjemní a súdiví. Osobne som vždy zažil to, že ma niečo štvalo, ak som niekde žil dlhodobo. Ale nikdy to nebolo to isté. A nikdy to nebolo to isté, čo na Slovensku.
V Indii ma privádzala do šialenstva špina, odpadky, hluk a večne otravní ľudia s nízkym intelektom.
V Grécku ma vedela vytáčať nekonečná improvizácia a neschopnosť ľudí urobiť veci “poriadne”. Napriek tomu však tieto krajiny (a aj miestnych ľudí) milujem za všetko čo mi dali a dávajú. A nechcelo sa mi z nich odísť.
A hlavne – aj na tých najhorších miestach som vždy našiel niekoho so srdcom zo zlata.
Voči Slovensku preto necítim krivdu a ani hnev. A aj názov článku je tak trochu clickbait. Ale som si istý tým, že nikde inde na svete som nezažil tak silný spoločenský tlak smerom ku konformite ako na Slovensku. Tlak posilnený negativizmom, toxickosťou a hulvátstvom. A dúfam, že ani nezažijem.
A práve preto píšem tento článok.
Ak ste ľuďmi, ktorí sa cítia byť iní (a nie nutne iní v zmysle inej sexuálnej orientácie), chcete cestovať, podnikať, meditovať, nemať deti, mať deti, presťahovať sa na druhý koniec sveta, zmeniť kariéru v štyridsiatke, vyznávať nejakú divnú exotickú vieru a tradície, surfovať, užívať divné bylinky z Číny či Amazónie, nepracovať a žiť len z kryptopôžičiek, či stať sa mníchmi v kláštore, nechať sa potetovať, alebo nosiť účes, ktorý sa nepáči susedom, chcem vám povedať jednu vec.
Problém nemusí byť vo vás.
A ak ste v očiach ostatných “divní”, nie je to problém. Možno ste len vyrastali v prostredí, ktoré si zamieňa normálnosť za “žiadanosť”. Byť toxickým negativistom je napr. úplne normálne, minimálne na Slovensku.
Normálnosť preto určite nie je dobrým kompasom na robenie čohokoľvek v živote. Robte správne veci, nie normálne veci. A ak vám niekto bude hovoriť, že ste sebeckí, tak si iba uvedomte že možno práve vďaka vašej sebeckosti sa budú mať ostatní ľudia v budúcnosti lepšie. Neviem prečo by malo komukoľvek pomôcť, ak budete vo výčitkách utlačovaní ku konformite a hasiť svoj potenciál.
Jebať túto slovenskú mentalitu, nenechajte sa ňou zlomiť a pokiaľ nemôžete/nechcete zo Slovenska odísť, vystúpte aspoň z tohto chorého mentálneho stavu.
Mnohým ľuďom som toto už vysvetľoval a dočkal som sa oveľa väčšieho pochopenia, než som čakal. Niekto mi však v tomto bode stále ešte zvykol vytknúť to, že by som mal mať so Slovenskom lepší vzťah napriek všetkému, čo som už vysvetlil. Nádych, výdych.
Je to pochopiteľné, keďže zo Slovenska veľmi rád odchádzam a ak by tu nežila moja rodina, asi určite by som na Slovensko už nikdy v živote nevkročil.
Veľa kultúr tak isto často hovorí o vzťahu človeka k rodnej zemi. Nemusí byť reč o nejakom striktnom “patriotizme” v zmysle štátov a národov, ale vo vzťahu ku kraju a k “rodnej hrude”, na ktorej človek vyrastal. Vo vzťahu k “domovu”. Aj ja tomu do určitej miery rozumiem.
Lenže nie vždy sa nám ako ľuďom darí na substráte, do ktorého nás niekto zasadil. Niekedy potrebujeme odviať a zasiať inde, aby sme mohli rásť a produkovať ovocie pre ostatných.
Niektorí z nás potrebujú zostať.
Iní potrebujú odísť.
Niektorí sa vrátia.
Iní nie.
Ani jedna z tých možností nie je morálne nadradená tej druhej.
Svet je príliš veľký a komplexný na to, aby sme všetci žili podľa jedného scenára.
Ak sa niekde cítite doma, zostaňte.
Ak sa tam necítite dobre, odíďte.
Ak sa chcete vrátiť, vráťte sa.
Ale nikdy nedovoľte, aby o hraniciach vášho života rozhodovali ľudia, ktorí si nedokážu predstaviť život za hranicami vlastného mentálneho okresu. Máme mozgy, nohy, technológie a vzťahy. A teda všetky prostriedky na to, aby sme si dokázali na svete nájsť miesto, ktoré nám vyhovuje najviac. A nejakí namosúrení Slováci nám v tom nezabránia 🙂
Prajem vám všetkým Slovákom veľa sily!