Rád hovorím, že na spiritualite nie je nič spirituálne.
Neviem presne, čo je spiritualita. A úprimne — každý, kto tvrdí, že to vie, je pre mňa automaticky podozrivý.
Napriek tomu ale mám pocit, že slovo “spiritualita” sa dnes používa na všetko možné, len nie na to, čo by na ňom mohlo byť zaujímavé. Pre niekoho sú to energie, vibrácie, bytosti, vyššie ja, boh a vesmír, ktorý mu niečo chce povedať. Pre iných je to len pozostatok náboženského myslenia, tupého kreacionizmu, či rôznych ezoterických rituálov a doktrín, ktoré ešte nestihlo byť amputované racionalitou. Ani jedno so mnou veľmi nerezonuje.
Ak by som mal napriek tomu povedať, čo pre mňa spiritualita je (ak vôbec) — tak je to niečo podstatne jednoduchšie, banálnejšie a zároveň nepríjemnejšie. Spiritualita pre mňa nie je viera. Nie je to ani svetonázor. Nie je to identita. Nie je to ani technika. Je to veľmi praktická skúsenosť s tým, že veci sa proste dejú. Bez toho, aby som ich vlastnil. Bez toho, aby som ich riadil. Bez toho, aby tu bol niekto, kto by ich mal pod kontrolou.
Ak meditujem, tak sa medituje. Ak robím rituál, tak sa robí rituál. Ak sa mi nechce robiť vôbec nič a mám pocit, že celé toto “hľadanie” je jedna veľká blbosť vyhalucinovaná egom, tak sa deje aj to. Nemám nad tým kontrolu. A práve preto k tomu nepotrebujem žiadnu vieru a ani racionálne závery.
Ezoterika, meditácia a môj prístup
Svet mi prakticky nikdy nedával zmysel. Nikdy sa mi neposkladal do konzistentného naratívu, v ktorom by malo zmysel niečo dosiahnuť, niečo zmeniť, niečomu veriť alebo sa niekam dostať, ako som viac rozvádzal aj vo svojom predošlom článku. Vždy bol skôr rozbitý, presakujúci, plný trhlín. Vždy sa v ňom každý význam po čase rozpadal a každý názor či ideológia, alebo životná misia mi preto jednoducho smrdela. Ako typický nerd s rozličnými hyperfokusmi som na toto prišiel už v detskom veku — ak ma niečo zaujalo a myslel som že “toto je ono”, že “toto je tá cesta ktorou sa chcem uberať”, vždy sa to po čase rozpadlo. Či už to bolo študovanie dinosaurov, geografie, lietadiel, alebo náboženstiev. Raz hyperfokus prišiel a raz odišiel. A potom znovu.
Hru záujmu a (hyper)fokusu som však nemohol odmietnuť na základe nejakého intelektuálneho zistenia, proste sa diala ďalej. Hyperfokusy sa proste diali bez mojej kontroly, nezávisle od môjho pocitu “toto je ono” (a nezávisle od mojich nihilistických záverov typu “nič nemá zmysel keď všetko pomienie”). A možno sa dejú aj doteraz.
Pri mojich neskorších pubertálnych a postpubertálnych potulkách každodennou meditáciou, meraním si mozgových vĺn EEG zariadením Muse, či spoznávaním tantrických rituálov vo vadžrajánovom buddhizme a aj v hinduizme v Indii som sa často dostal k novým hyperfokusom — náukám, ktoré mi dávali zmysel a ktoré som chcel robiť, avšak vždy sa niečo stalo tesne predtým, než by ma to začalo formovať trochu viac než povrchne. Nie strach. Skôr taký tichý vnútorný alarm. Pocit, že ak spravím ešte jeden krok, niečo ma začne vlastniť a zotročovať.
Často sa u mňa objavuje zvláštne napätie medzi tým, čo pôsobí “hlboko”, a tým, čo sa po čase začne javiť ako bullshit. Spiritualita je podľa mňa práve preto veľakrát nespirituálna — je to terén, ktorý sa veľmi ľahko zvrhne. Nie preto, že by v nej nebola hĺbka, ale preto, že sa z nej príliš rýchlo stáva systém, metóda, záväzok alebo — čo je možno najproblematickejšie — nádej. Vtedy sa vo mne objaví odpor a neviem s tým nič urobiť. Nie je to môj názor, ale skôr telesná reakcia.
A tento odpor má u mňa často veľmi konkrétnu podobu. Akonáhle chytím do ruky málu, začnem robiť nejakú prax, či už buddhistickú, hinduistickú alebo inú, recitujem pri tom mantry, takmer vždy to skončí rovnako. Najprv je tam intenzita. Pocit že sa niečo deje. Potom napätie. Stres z toho, že to musím opakovať, aby som bol konzistentný. Pocit, že som sa niečomu upísal. A nakoniec mála skončí roztrhnutá, vyhodená v koši alebo odhodená niekde v džungli.
Nie ako vedomý symbolický akt. Nie ako nejaké rituálne dramatické gesto. Skôr ako keď telo nahnevane odmietne niečo, čo mu nerobí dobre.
Veľa ľudí, najmä bielych ateistov, tomu celému vôbec nerozumie. Príde im to náboženské. Poznajú ma ako nerda. Nechápu prečo robím rituály a iné “ezoterické” praxe. Nie som predsa veriaci, či nie?
Maximálne tak verím v to, že tu nie je nič, čomu by sa dalo veriť, a nikto, kto by veril. Existuje iba akcia. Ak sa ide meditovať, tak sa ide meditovať. Ak sa ide robiť nejaký ezoterický rituál, tak sa ide robiť. Počas toho sa objavujú alebo neobjavujú určité zážitky. A to je celé. Nemám nad tým kontrolu. Nepotrebujem v to veriť.
A čo ak som pracoval s nejakým božstvom (áno, robil som aj sádhany s božstvami v hinduizme aj v buddhizme). Veď božstvá sú iba vymyslené figúrky, nie?
Áno — božstvá sú vymyslené figúrky. Presne tak ako ja sám. Božstvá nie sú o nič reálnejšie než Simpsonovci alebo Káčer Donald. Sú to ale archetypy ľudského vedomia. Určité vzorce, ktoré vznikli tým, že do nich ľudia po stáročia investovali pozornosť, emóciu, strach, túžbu a mentálny effort.
Keď recitujem mantru Kálí a cítim niečo fierce, nekompromisné a transcendentálne, nie je na tom nič nadprirodzené. Neprišla ku mne žiadna energia z inej dimenzie. Jednoducho sa ladím na memetický imprint, ktorý je s týmto archetypom spojený (tak ako som písal aj vo svojom článku o memetike). Rovnako ako keď sa prechádzam po ulici, zacítim vôňu jedla zo stánku s rybami a v hlave sa mi objaví „Hmmm, ryba…“. Homer Simpson by to povedal úplne rovnako.
Nie je to ezoterika. Je to memetika. Takto funguje všetko v mysli.
Robert Anton Wilson často spomínal experiment z okruhu discordianizmu a svojej práce s konceptom reality tunelov. Nešlo o jeho vlastnú skúsenosť, ale o anonymizovaný príklad, ktorý používal ako ilustráciu mechanizmu, nie ako autoritu.
Muž v ňom dlhodobo a systematicky využíval sexuálne intenzívne stavy na udržiavanie jedného mentálneho rámca — predstavy, že nekomunikuje so svojou ženou, ale s neľudskou inteligenciou, “mimozemskou bytosťou”. Nie ako hru či erotickú fantáziu, ale ako seriózny experiment. Po čase sa začali objavovať spontánne vnemy a pocit odpovedí, ktoré už nepôsobili ako vedome vytvorená predstava, ale ako niečo autonómne.
Wilson to neponúkal ako dôkaz existencie mimozemšťanov, ale ako extrémny príklad plasticity mozgu: ak mu dáš dosť pozornosti, emócie a opakovania, internalizuje prakticky akýkoľvek model reality. Rovnaký mechanizmus. Iný obsah.
A čo je dôležité — všetok obsah vymrie pokiaľ sa nemá kde prehrávať. Ako mi povedal aghori v jednom z mojich predošlých článkov — aj božstvá musia zomrieť. Pretože sú konečné. Všetko, čo vznikne v mysli, má svoj koniec. Aj bohovia. Aj pravdy. Aj systémy, ktoré sa tvária ako večné.
Ľudia však toto nechcú počuť. Väčšinou sa nejak usadia. Niektorí v náboženstve, niektorí v new age rečiach o energiách, iní v skeptickom ateizme. Každý z týchto postojov poskytuje určitý druh komfortu — rámec, v ktorom sa dá fungovať bez neustáleho trenia. Rituály aj skepticizmus fungujú ako stabilizátory.
A niekedy sa v tom istom komforte ocitnem aj ja. Inokedy sa rozpadne. Bez dramatického dôvodu. Bez poučenia. Len sa zrazu nedá nikam postaviť. Nezostane žiadna pozícia, ktorú by sa dalo obhajovať — ani zmysel, ani nezmysel. A aj toto je len ďalší stav, ktorý sa objaví a zmizne. Niekedy mám pocit, že všetko je bullshit a nemá zmysel robiť čokoľvek duchovné. Inokedy sa niečo robí. Ani jedno si nevyberám. Aj zmysel, aj nezmysel sú pre mňa ilúzie. Sú to iba ďalšie akcie, ktoré sa dejú.
A keď niekto povie, že je ateista a neverí v nič, príde mi to rovnako smiešne ako náboženský fanatizmus. Ateisti, agnostici — všetci sa tvária, že ich pozícia je výsledkom intelektuálnej voľby a dôkazov. Lenže ľudská myseľ takto nefunguje. Myseľ funguje na mémoch. Nevyberáme si presvedčenia. Nevyberáme si identitu. Slobodná vôľa neexistuje, pretože tu nie je nikto, kto by ju mal. Je tu iba vôľa. Divoká. Spoločná. Zmietaná okolnosťami.
Guruovia a UG Krishnamurti
Práve preto mám vo všeobecnosti silný odpor ku guruom a iným “spirituálnym” autoritám. K ľuďom, ktorí tvrdia, že vedia. K tým, ktorí sa postavia do role niekoho, kto má mapu, návod alebo aspoň správny smer. Vždy, keď sa objaví guru, objaví sa aj hierarchia, závislosť, projekcia a nádej. A s nimi aj možnosť manipulácie — jemnej alebo brutálnej. Neznášam to. Nie morálne. Skôr fyzicky. Telo sa stiahne skôr, než si stihnem vytvoriť názor.
A predsa — ak mám byť úprimný — existuje jeden človek, ktorého v tomto texte spomínam zámerne. Nie preto, že by bol výnimkou zo systému guruov. Ale preto, že ten systém systematicky porozbíjal a vytrollil.
Jediný človek, na ktorého som pri svojich potulkách “spiritualitou” narazil a ktorý mi v tomto celom pripadal autentický, bol UG Krishnamurti. A to práve preto, že mi nedával absolútne žiadnu nádej. Neponúkal žiadnu cestu. Žiadne riešenie. Žiadny systém. Dokonca ani žiadne pochopenie, ktoré by sa dalo udržať.
UG nerobil duchovno lepším. On mu ukázal prostredník. Rozbíjal pomyselného hľadača, rozbíjal otázky, rozbíjal potrebu niekam sa dostať. Neponúkal “pravdu”, ale systematicky ničil všetky mentálne konštrukty, ktoré sa za pravdu vydávali. Vrátane spirituality samotnej. Vrátane osvietenia. Vrátane myšlienky, že existuje nejaký stav, do ktorého sa dá dostať, ak človek urobí dosť správnych vecí.
U neho nebolo kam ísť. A nebolo kým ísť. A práve to bolo na ňom najradikálnejšie.
UG otvorene hovoril, že všetko je bullshit. A že sa z bullshitu nedostaneme ani vtedy, keď vieme, že všetko je bullshit. Že aj toto poznanie je len ďalší mentálny pohyb. Ďalšia hra nervového systému. Žiadne vykúpenie. Žiadna posledná bodka. Žiadny “aha” moment, ktorý by to celé uzavrel.
A práve preto ho považujem za niekoho, koho by si mal vypočuť každý — či už ho spiritualita zaujíma, alebo ho absolútne nezaujíma. Či už je náboženský, ateistický, skeptický, alebo niekde medzi. UG neponúka komfort. Neponúka identitu. Neponúka príbeh, do ktorého by sa dalo schovať.
Len holú, nepríjemnú možnosť, že tu nie je čo riešiť. A nikto, kto by to riešil.
A ak je na tom celom niečo oslobodzujúce, tak práve to, že ani toto nemusí byť pravda. Ani toto sa nedá uchopiť. Ani z tohto sa nedá spraviť učenie. Aj UG musí zomrieť. Tak ako musia zomrieť božstvá. Tak ako musia zomrieť všetky svety, ktoré si v mysli vytvoríme.
A možno je to tak v poriadku.