It is always better to live with reality, because otherwise, without fail, reality will come to live with you.
– The Aghori Vimalananda (Svoboda, R.E., 1993. Aghora III: The Law of Karma. C.I.M.O.T.I.)
Ďalšia pseudoduchovná fráza? Možno. Niektoré slová sa však predsa len nehovoria, ale žijú. A autenticitu tejto vety som pochopil keď som stretol Aghoriho osobne. Nie však Vimalanandu, ale akéhosi iného pána v Pashupatinath Temple v Káthmandú.
A tento článok je presne o tom. O niekoľkých dňoch, ktoré som strávil s človekom, ktorého možno nazvať mojím „mentorom“ v oblasti, ktorej presné pomenovanie je otázne. Možno v oblasti ničoho konkrétneho.
Kto sú Aghoris?
Ak ste narazili na hociakého európskeho alebo amerického youtubera ktorý cestoval po Indii a chcel natočiť veľmi kúl report, určite ste narazili na Aghoris – jednu z najextrémnejších a najtajomnejších vetiev šivaismu. Aghoris sú askéti, ktorí sa vydali cestou, ktorú väčšina ľudí považuje za morbídnu, nechutnú, šialenú alebo nepochopiteľnú. Ich cieľom je preraziť všetky spoločenské, náboženské a psychologické hranice – nie preto, aby šokovali a trollili, ale aby sa údajne čo najkratšou cestou dostali k pôvodnej, neobmedzenej podstate vedomia.
Aghoris veria, že všetko v existencii je prejavom toho istého božstva – Šivu. Dobré aj zlé, čisté aj nečisté, láska aj smrť. Preto naschvál vstupujú do miest a situácií, ktorých sa bežný človek bojí: krematóriá, popol, temnota, smrť, ľudské kosti, mŕtvoly, hovná, jedy a všeličo možné. Neutekajú od nich – naopak, čelia im priamo.
Samotné slovo Aghori sa pritom skladá z dvoch častí:
- “A” – negácia, popretie
- “ghora” – v sanskrte znamená „hrozivé“, „strašné“, „desivé“, niečo, čo vyvoláva odpor alebo hrôzu
Aghori teda doslova znamená „ten, ktorý nie je desivý“, alebo „ten, ktorý popiera hrôzu“. Neznamená to však, že by hrôza ako taká neexistovala — znamená to iba to, že v ich pohľade nič nie je samo osebe nečisté, odporné či zlé. Hrôza je len ľudský konštrukt. A Aghori ju odmietajú ako ilúziu.
Ich rituály sú v Indii aj Nepále zahalené mnohými mýtmi a legendami. Pravdou však je, že niektorí z nich pijú a jedia výhradne z ľudských lebiek, meditujú vedľa mŕtvych tiel, natierajú sa popolom z kremácií, jedia ľudské mäso, pijú vlastnú moč, žerú hovná a pod.
Aghori tvrdia, že až keď človek vstúpi do toho, čo nenávidí alebo čoho sa bojí, môže pochopiť skutočnú jednotu všetkého.
V ich filozofii teda nie je žiadne miesto pre moralizovanie. Nie je tam priestor pre „dobré“ a „zlé“. Je tam iba jedna jediná vec – pravda, ktorá je podľa nich vždy priamo pred očami, iba zakrytá kultúrnym nánosom, zvykmi, strachom a komfortnou zónou.
Aghoris v prvom rade nie sú žiadne turistické atrakcie pre kúl youtuberské záznamy. Sú to obyčajní ľudia, ktorí sa rozhodli spáliť všetko, čo sa dá v človeku spáliť – vrátane toho čo ostatní považujú za individuálnu identitu, či obyčajnú ľudskú dôstojnosť.
A preto stretnutie s nimi veľakrát pôsobí zvláštnym spôsobom – ako kontakt s niekým, kto je žijúcim a koncentrovaným zosobnením akéhosi vibe-u, ktorý cítia len ľudia dotknutí prázdnotou, smrťou a úplnou slobodou od všetkého, čo drží bežných ľudí pohromade.
Čo predchádzalo Pashupatinathu, životu a tak vôbec
A čo to celé má so mnou? Možno vôbec nič. Viem však isto, že odkedy som vstúpil do puberty, svet na mňa pôsobil zvláštne prázdno. Nie ako miesto z mäsa a kostí, ale skôr ako kulisa postavená z plastu, ktorá sa leskne len dovtedy, kým sa na ňu nepozrieme bližšie. Ľudia okolo mňa sa tvárili, akoby tu existovala nejaká pevná realita, no mne to celé pripomínalo skôr predstavenie, v ktorom každý dostal svoju rolu a potom sa jej držal zo strachu, že bez nej by sa scéna rozpadla.
Nebral som to tak, že by som mal nejaké mystické vhľady do povahy existencie — skôr to bol iba pocit, že všetko je naprd, pretože svet je akýsi umelý, všetko má akýsi zvláštny syntetický povrch, ktorý sa snaží zakryť, ako veľmi sú ľudia zmätení. A ja som uprostred toho všetkého nevedel, čo je skutočné a tak som si to musel začať hľadať sám.
Na základnej škole sa vo mne miešali nerdovské záujmy a hyperfocus na všelijaké náhodné témy, tvrdohlavosť a fascinácia individuálnou slobodou. Libertariánske myšlienky, odpor voči autoritám, pocit, že pravidlá sú arbitrárne — toto všetko ma formovalo, ale nie veľmi intelektuálne či teoreticky. Skôr ako motor, ktorý mi dával pocit, že niekam patrím, že mám “vlastnú pravdu”, keď už nič iné nedávalo zmysel. Kým ostatní riešili bežné detské starosti, ja som mimo to riešil aj systém, spoločnosť, slobodu — a možno aj vlastný chaos.
Na strednej škole sa to celé zlomilo iným smerom. Tam sa do hry pridalo sociálne odlúčenie, smútok zo smrti blízkej osoby a hlavne — identita. Snažil som sa ju vystavať, ohmatať, niekedy aj násilne vymodelovať. Sociálne siete sa stali priestorom, kde som skúšal rôzne podoby seba samého — či už silné, provokatívne, posmešné a parodické, isté si samé sebou, alebo také, ktoré len skrývali neistotu. Videl som, ako ostatní robia to isté: vytvárajú obrazy, do ktorých sa snažia dorásť. Bolo to bolestivo zjavné, ale zároveň som bol súčasťou toho istého mechanizmu.
A z tohto sklamania, z pocitu, že neexistuje nič, čo by stálo za námahu vlastniť alebo získať, sa zrodili aj moje najtemnejšie úvahy. Nie však ako romantické a poetické gestá utrpenia, ale ako jednoduchý fakt – keď je všetko prázdne a nezmyselné, načo sa tu držať? Nakoniec, hoci som nikdy nedostal žiadnu psychiatrickú diagnózu, prišiel som k zvláštnemu záveru. Nie že som chorý. Ale že som zbabelec — a že jediná cesta je tvoriť niečo lepšie než to čo tu je. Niečo pekné, niečo malé, čokoľvek, čo by zo mňa neurobilo len tieň vlastnej nespokojnosti a vlastného zúfalstva.
A keď do môjho života opäť vstúpila ďalšia smrť v rodine, na vrchole toho všetkého som sa oficiálne stal extrémne posadnutým zdravím. Z otroctva školskej dochádzky ma zachránil COVID a karanténa. Začali meditácie, biohacking, psychedeliká, hľadanie cesty von z utrpenia. Najprv to bolo vzrušujúce — pocit, že existuje niečo za hranou všetkých tých falošných dekorácií sveta.
Ale aj toto časom vyhorelo. Z veľkých vízií po tryptamínoch a lysergamídoch zostala iba prázdnota. Neodmietavá, nie depresívna — skôr ako popol po požiari, ktorý jednoducho ostane ležať, kým sa vietor nerozhodne, čo s ním.
Konverzácie s ľuďmi prestali dávať zmysel. Sociálne siete boli len šum. Hudba bola mŕtvym zvukom. Každá substancia silnejšia než lipový čaj iba rušila prirodzený chod tela. A život? Ten bol taký istý ako predtým: prázdny, falošný, ale už bez odporu. Už bez ilúzie, že to má byť inak.
A čo tu vlastne ostalo? Iba akcia. Jednoduchý impulz tela, mozgu, okolností. Maximálne tak nové intelektuálne presvedčenie o tom že nikto tu vlastne nie je — žiadne „ja“, ktoré by konalo, hodnotilo či vyberalo si. Len telo medzi miliardami iných tiel, ktoré na seba narážajú v obrovskej mase ľudských príbehov. A keď sa objaví emócia, tak je to len nejaká dimenzia prechádzajúca telom. Niečo, čo prichádza a mizne, ako oblaky na modrej oblohe.
A napriek tomu, alebo možno práve preto, som vždy cítil, že život je pekný práve tým, že sa raz skončí. Že v tej špine, chaose, hlúposti a nezmyselnosti existuje akási zvláštna finálna čistota. A presne toto – toto zvláštne a tiché zmierenie so životom – to je vibe, ktorý som cítil aj z Aghoriho, keď som s ním strávil nejaký čas v Nepále spolu s jeho päťdesiatimi psami.
Skúsenosť s Pashupatinathom
A teraz k veci. Aká bola moja konkrétna skúsenosť? Ako som sa tam dostal?
Nuž, Pashupatinath je v prvom rade miesto, ktoré turisti opisujú ako „posvätné“ a „mysticke“, ale mne to celé prišlo presne také isté ako všetko ostatné. Bordel, špina, hnus a scammeri.
Už keď som tam prišiel, niečo ma vytočilo. Ten absurdný tisícrupiový poplatok. Nie za vstup do chrámu — tam som aj tak nesmel, pretože som nebol dostatočne tmavý, dostatočne „domáci“, dostatočne správne narodený. Platil som jednoducho za to, aby som mohol stáť na brehu rieky, pozerať sa na kremácie a tváriť sa, že som súčasťou niečoho spirituálneho. Lístok do chrámu bol vytlačený skoro na papier veľkosti A4 a stálo na ňom „After visiting this holy Pashupati area, your soul, body and wealth have become more and more holy and sacred.“
Nasrať. Skorumpovaná vláda si zožrala tisíc rupií a neponúkla ani hajzel či malú fľaštičku vody.
Znechutenie bolo vtedy to najnintenzívnejšie, čo som cítil: nie z kultúry, nie z rituálov — ale z toho, ako ma oscammovali.
A aby toho nebolo málo, po chvíli ma zastavil jeden sádhu. Klasický typ: oranžové rúcho, vypleštené oči, namyslený a moralistický tón. Začal rozprávať nejaké naučené frázy o tom, ako sme všetci jedno, ako ľudstvo padá do temnoty, ako máme viac počúvať prírodu a menej svoje ego.
Usmieval som sa a nechal som ho hovoriť — jeho reč ďalej plynula ako audio nahrávka, ktorú prehráva každý druhý „guru“ v Nepále.
Ale keď už pán sádhu začal hovoriť niečo o viere a o tom ako je veľmi dôležitá, niečo sa vo mne zlomilo. Nemohol som odolať a tak som mu povedal úplne úprimne: „V pravdu sa veriť nedá. Dá sa veriť iba v ilúziu. Pravda je totiž očividná…“
Netušil som, že ho to tak vytočí. Okamžite zo mňa spravil západného materialistu, stratenú dušu, ignoranta, ktorý nič nechápe. Hovoril mi, že som oblečený vo „farbe deštrukcie“ (bol som totiž v čiernom) a že nie som dostatočne pokorný. Nechal som ho vyrozprávať sa, poprial mu „užívanie si jeho viery“ a odišiel som radšej hladkať túlavé psy — tie aspoň nevytvárajú psychický nátlak.
Po tom divnom stretnutí so sádhuom som sa chvíľu prechádzal okolo psov a kremácií, keď ku mne jednoducho prišiel Aghori. Mal na sebe čierny kabát a čiernu sukňu, úplne ako ja. Keby som bol povrchný ezoterik, poviem, že to pôsobilo ako náhoda, ktorá bola až príliš náhodná 🙂
Bol som však skeptický. Hovoril som o tom ako žiadnym Aghori a ani iným sádhuom neverím, lebo sú to väčšinou scammeri ktorí chcú peniaze. On sa len zasmial a s pokojom mi ukázal prostredník:
„Fuck money.“
V tej chvíli som pochopil, že toto nebude žiadny „guru“. Bol priamejší, surový, bez potreby niečo dokazovať.
Spomenul som mu aj toho nahnevaného „sádhua“, ktorý mi dával morálne lekcie o viere. O on len mávol rukou:
„He’s a fucker. He wants only money.“
Tým to pre neho skončilo.
Povedal to vecne, bez emócie. Nie nihilisticky. Skôr ako konštatovanie faktu. A dali sme sa do reči.
Jeho moralizujúca lekcia ďalej nebola o jednote s prírodou a zlých západniaroch. Vyzerala tak, že ukázal prstom na horiace telá a povedal:
„You will always be alone. We are all alone. Remember that. You will never have anyone. You will always be alone… Life is shit, just look here (ukazujúc na horiace telá). This is life!“
Mimo iné nadával aj na vládu. Hovoril mi, že im nemám nikdy nič dávať nikdy si nemám ani kupovať lístok do chrámu (a tak som aj urobil nasledujúce dni), lebo ľudia z vlády sú vraj „fuckers“. Dal mi dokonca aj návod na to, ako sa do komplexu dostať bez platenia. Mimo iné to je legálne, vláda na turistoch doslova zarába nečisté peniaze.
Keď som sa ho spýtal, ako vyzerá jeho denný režim, povedal, že robí to isté, čo bežný človek — len presne opačne. Keď som mu s polovtipom povedal že „to je dobre“, pozrel sa na mňa a sucho odpovedal:
„For me nothing is good and nothing is bad.“
Časom začal opisovať svoju prax — hovoril o práci s tým, čo nazýval „energiou“: o silách, ktoré podľa jeho predstavy ostávajú viazané na telo aj po smrti. Tvrdil, že niektoré duše sa nevedia pohnúť ďalej do ďalšieho znovuzrodenia a ostanú prilepené k rozkladajúcemu sa telu. Väčšinou sú to vraj ľudia ktorí spáchali samovraždu, alebo absovovali nejakú vážnu nehodu. A on s nimi pracuje ako súčasť svojej sadhany.
Vysvetľoval, že keď taká duša nevie odísť, musí prebehnúť transakcia. On jej dá niečo, čo ona potrebuje — „obetu“, smer, akési nasmerovanie k novému znovuzrodeniu — a až potom si môže vziať časť z jej energie. Nejedná sa však o nejaké drancovanie, ale skôr o akési uzavretie cyklu, ktorý zostal nedokončený. Bez tejto transakcie by to podľa neho bolo proti prírodnému poriadku a mohlo by mu to neskôr v živote veľmi uškodiť.
Avšak, aj takéto „hacky“ a „transakcie“ podľa neho stále nie sú v súlade s prírodou a majú svoje dane. Čierna mágia a aghori cesta je vraj šialená a nevyspitateľná a treba na to byť pripravení.
Niektoré duše sú vraj „motherfuckers“ (áno, jeho obľúbené slovo) a nechcú opustiť telo ani keď im sám ponúkne niečo na výmenu. A vtedy to údajne býva náročné.
Z jeho rozprávania bolo pri tom všetkom cítiť, že to sám nevníma ako nič ezoterické či výnimočné (a rozhodne nič čo by mal chuť odovzdať ako nejakú svätú pravdu a morálnu lekciu), ale ako prirodzenú súčasť jeho práce. Tak, ako bežný človek rieši chaos v živých vzťahoch, on rieši chaos tam, kde je podľa neho hranica medzi dvoma svetmi. A nezabudol pritom zmieniť ani to, že jeho koníčky sa bežne vo svete riešia psychiatrickou hospitalizáciou. Ale jemu je to vraj jedno 🙂
Hovoril o tom pokojne, bez dramatizácie.
Rovnakým tónom povedal, že keď je hladný, zje hocičo — aj hovno, aj vlastnú moč, aj človeka. A pritom všetkom vyzeral veľmi dobre — mladý, skoro ako ja, aj keď mal o desať rokov viac. Pleť čistá, zuby biele. Tvrdil, že je to vďaka meditácii. Neviem, či to myslel vážne alebo to bol len jeho spôsob humoru.
A čo ešte? Pán Aghori popritom poskytuje aj lekcie jógy a meditácie zdarma. Bez kurzov, bez merchu, bez Instagramu. Akurát s WhatsApp číslom 🙂
Psy má veľmi rád. Bozkáva ich, hladká, má ich 50. A keď si dovoľujú až príliš, tresne ich po zadku.
Keď nespí, nonstop húli trávu. Áno, aj to je významnou súčasťou Aghori sádhany. Keď mi ponúkal šľuk a odmietol som, ukázal mi palec hore.
Každý deň za ním chodia jeho kamaráti z detstva a fajčia trávu s ním. Nosia mu nejaké peniaze a jedlo pre psy (každý deň ho údajne varí niekoľko kíl).
Keď som sa ho opýtal na jeho minulosť, hovoril, že bol gangster z ghetta, ale vraj sa všetko zmenilo.
Ako sám povedal:
„We will lose everything we have. Even our clothes. You come naked and you leave naked. And what about the gods? They too must die…“
A tým sa to celé uzavrelo. Bez pointy. Bez potreby niečo vysvetľovať. Len realita, popol, psy, smrť, ticho a človek, ktorý sa nebojí ničoho, čo je skutočné. Alebo to aspoň o sebe tvrdí.
Keď som mu neskôr chcel dať tisíc rupií na jedlo pre psy, nechcel to zobrať. Držal to v ruke a pozeral sa na mňa, akoby zisťoval, či je za tým nejaká póza. Hovoril, že si to zoberie iba vtedy, ak mu dám istotu, že je „to zo srdca a nie z povinnosti“. A až keď som mu povedal, že je to úprimné, prijal to. Ale opýtal sa tú istú otázku pre istotu druhýkrát.
Záver — moje pseudomoralizovanie
S Aghorim sme sa videli ešte pár dní po našom prvom stretnutí. Jeho fotografiu a ani meno nikde nezverejním, lebo svoje fotky nikde zdieľať nechce a jeho meno som si nezapamätal.
Do Pashupatinathu som chodil prakticky každý deň môjho pobytu v Nepále. Každý deň som meditoval na brehu rieky a oproti mne horeli telá. Občas sa ozval hysterický plač niektorých pozostalých, ktorý som však s miernym úsilím bez úsilia prestal rozlišovať ako „plač“ ale iba ako zvuk, ktorý sa šíril priestorom, nič viac.
A aké je z toho celého ponaučenie?
Neviem. Hlavne si nezabudnite kúpiť letenku do Nepálu, kúpiť si viac oblečenia, napichať si viac botoxu do ksichtu, posťahovať viac tindrov, vypiť viac kávy a viac čaju, vyštudovať viac univerzít, modliť sa k viac bohom, založiť viac mikroprojektov a biznisov, dýchať hlbšie a hlbšie, jesť viac supplementov, či písať viac debilných článkov o aghoris.
Nie, nemusíte meniť zvoje aktivity, stať sa svätým, nosiť náhrdelníky a ani jesť ľudské mäso. Akurát sa zmierte s tým že akokoľvek veľmi sa snažíte a akokoľvek silno ste presvedčení o svojej misii na tomto svete, realita vás isto vyvedie z omylu. Tak sa tomu nebráňte.
A nehovorím to preto, pretože by som si myslel, že som po konverzácii s náhodným bezdomovcom a bývalým ganstrom na smradľavom pohrebisku nadobudol nejaké úžasné múdro a stal sa zo mňa jeden z mnohých osvietených wanna be spirituálnych Európankov, ktorí navštívili Indiu, Nepál a mali pocit, že im to dalo neviem čo.
Každý z nás tú pravdu o ktorú sa podelil kolega Aghori tak nejak tuší. Nie je to mu tak?
Akurát na ňu väčšinou ešte nie sme pripravení. A kvôli tomu nám namiesto mieru a pokoja táto pravda prináša depresiu a tú si prelepujeme vrstvami útulných myšlienok typu: „nič nemá zmysel, ale aspoň si môžeme užívať maličkosti,“ alebo „život je krátky, tak si ho treba ozvlášť spríjemniť“. Je to naše jemné psychické obväzovanie.
Ale nie, nad tou deštrukciou a smrťou nečaká nič čoho by sme sa mohli chytiť a kŕmiť našu nádej. Hniloba/kremácia čakajú nás všetkých a nie je na tom nič smutné a ani hrozné.
A tak si ten život užívajte. Nie tým umelým spôsobom, ktorý nám predávajú motivačné citáty, guruovia v oranžových háboch, alebo náš vlastný strach schovávajúci sa za falošnú nádej. Ale tak, že do toho „užívania si“ vpustíte trochu úprimnosti. Ten zvláštny vibe prázdnoty a smrti. Tú krásnu príchuť pravdy, že všetko sa raz rozpadne – a práve preto to stojí za to 🙂
Om Aadish!
