DISCLAIMER: Tento článok slúži výhradne na edukačné účely.
V súčasnosti (2022) zažívame po 60. rokoch opäť malú psychedelickú renesanciu a dovolil by som si povedať, že vnímanie psychedelík sa v našej spoločnosti od tej doby zmenilo rovnako tak ako vnímanie meditácie – už nemeditujú (a netripujú) iba hipíci vo flipflopoch. K téme psychedelík sa v pozitívnom ohlase vyjadruje čoraz viac odborníkov z oblasti vedy a psychiatrie, čoraz viac počúvame o tom, ako niekto objavil čaro microdosingu (LSD užívajú napríklad vedci zo Silicon Valley k zvýšeniu produktivity) a v Česku už dokonca máme ketamínom a psilocybínom asistovanú psychoterapiu.
To, čo ma však inšpirovalo k napísaniu tohto článku nie sú ani vedci, ani psychedelické kliniky a ani mikrodávkovanie. Je to v prvom rade môj kamarát Patrik a jeho mozog
Patrik a jeho mozog
“Prečo?” spýtal sa ma jeden kamarát Patrik.
A odpoveďou na jeho “Prečo” bude vlastne celý tento článok, ale najskôr si poďme uviesť, čo za jeho “prečo” stojí.
Môj kamarát Patrik sa zaujíma o medicínu, neurovedy a o všetko, čo s tým tak nejak súvisí. Jedného dňa sme sa dali do reči a zrovna vtedy, keď sme riešili problematiku nervovej aktivity počas psychedelickej skúsenosti, tak Patrik načal celkom zaujímavú tému. Hovoril o tom, ako veľmi sa v minulosti zvykol “stotožňovať” so svojím menom (alebo presnejšie – s konceptom “Patrika”), ktorým ho nazývali jeho známi. A bolo jedno, či s ním známi hovorili medzi štyrmi očami, alebo ho ohovárali za jeho chrbtom. Patrik pri počutí mena “Patrik” skrátka vždy spozornel a mal pocit, že veci “o Patrikovi” sa ho bezprostredne týkajú.
Ako však Patrik podstúpil niekoľko psychedelických tripov, niečo s ním bolo inak. Hovoril mi konkrétne o situácii, pri ktorej sedel so svojimi kamarátmi v jednej miestnosti a počul ako sa medzi sebou bavia o tom, že “Patrik má problém”. Patrik by kedysi vyskočil zo stoličky a okamžite reagoval, lenže Patrik sa tentokrát necítil byť absolútne stotožnený s “Patrikom”, o ktorom hovorili jeho kamaráti. Nemal pocit, že sa ho daná vec týka a preto ani neuvažoval nad tým, že ako Patrik nejaký problém má. Zostal preto iba v tichosti sedieť na mieste a premýšľal nad tým, kto je vlastne ten “Patrik”, o ktorom jeho kamaráti hovoria.
A Patrikovo “Prečo?” sa týkalo presne tejto problematiky. Prečo bol zrazu iný ako predtým? Prečo premýšľal inak a videl vo veciach iné súvislosti?
Paralela s integráciou mikrovoľnobehov
Pokiaľ ste už čítali minulý článok zo série „XY a zmenená realita“, tak už iste viete, že Patrikovi sa podarilo do bežného života naintegrovať akýsi „mikrovoľnobeh“, vďaka ktorému sa oslobodil od niektorých reakčných schém (intencií) svojho Starého Mozgu a vytvoril sa v ňom akýsi „space“ medzi tým čo pozoruje a tým čo zažíva. Patrik potom namiesto stotožňovania sa so svojím „ja“ začal iba „pozorovať, že sa so svojím ja stotožňuje“ (1. FÁZA z minulého článku) a neskôr už začal pozorovať aj niečo iné ako stotožňovanie. V tomto prípade začal dokonca „pozorovať, že sa so svojím ja nestotožňuje“ (2. FÁZA z minulého článku).
Patrikov mozog sa nepochybne štrukturálne transformoval, no ako je niečo také možné, keď Patrik, ako sám tvrdí, nikdy nemeditoval? Ako presne teda vplýva psychedelická skúsenosť na náš mozog, v čom pipomína a v čom naopak nepripomína meditáciu?
Ako fungujú lysergamídy?
Na to aby sme vedeli pochopiť k akým všetkým štrukturálnym zmenám v mozgu človeka pri (a po) psychedelickej skúsenosti môže nastať, musíme samozrejme pochopiť účinku psychedelík. Pre prípad nášho článku budeme hovoriť o lysergamídoch, s ktorými má skúsenosť napríklad Patrik.
(K lysergamídom zďaleka nepatria iba nelegálne psychedelické látky. Môžeme medzi nimi nájsť napríklad 1cP-LSD, ktoré česká a slovenská legislatíva nijakým spôsobom nepostihuje.)
Ako vlastne fungujú lysergamídy? Lysergamídy, rovnako ako tryptamíny (do ktorých zaraďujeme klasické psychedeliká ako DMT, psilocybín, alebo aj serotonín), interagujú so serotonergným systémom v mozgu. To znamená, že sa viažu na serotonínové receptory. A robia to jednoducho preto, pretože sa molekulárne na serotonín veľmi podobajú.
Avšak, zatiaľ čo sa serotonín viaže na približne dvanásť rôznych podtypov serotonínových receptorov, psychedeliká sa viažu na veľmi špecifický podtyp, tzv. serotonínový 2A receptor. 1cP-LSD a iné lysergamídy sa najviac viažu na niekoľko ďalších podtypov serotonínových a dopamínových receptorov, ale v menšej miere. Pre psychedelickú skúsenosť je však najdôležitejší serotonínový 2A receptor.
Serotonínové 2A receptory sa nachádzajú na špecifickom type neurónov, ktoré majú dlhé axóny (výbežky – kto nedával na stredoškolskej biológii pozor, nech sa pozrie na obrázok nižšie), ktoré sa klenú naprieč celým mozgom, na rozdiel od neurónov s krátkymi axónmi, ktoré sa napájajú len na bunky v ich tesnej blízkosti. Axóny týchto dlhých neurónov opúšťajú mozgovú kôru a siahajú až do oblastí pod prefrontálnou kôrou. Vďaka tomu majú kontrolu nad oblasťami, na ktoré sú napojené, v tomto prípade sú to oblasti zodpovedné za emočné a stresové reakcie.
Netreba pri tom zabúdať ani na to, že neuróny môžu byť buď excitačné alebo inhibičné. Excitačný signál podnecuje neurón k tomu, aby „vystrelil“ signál, zatiaľ čo inhibičný signál mu hovorí aby zas „nevystrelil“. Psychedeliká stimulujú serotonínové 2A receptory a tie sú lokalizované práve na excitačných neurónoch, ktoré sú nimi aktivované. Logicky by si teda nejeden človiečik myslel, že požitie psychedelickej látky vedie k zvýšenej (excitovanej) aktivite neurónov v mozgu. Paradoxne, opak je pravdou. Ako je to ale možné?
Lysergamídy sa viažu na serotonínový 2A receptor a spôsobujú, že neurón vystrelí excitačný signál. Keď tieto neuróny vystrelia, zároveň stimulujú vedľajšie inhibičné neuróny, ktoré tiež majú serotonínové 2A receptory. Takže sa v mozgu odohráva niečo ako masívna prestrelka medzi neurónmi – masívne vystreľovanie a ešte väčšia inhibícia súčasne. Časom bude mať inhibičný signál presilu nad excitačným a práve to vedie k zníženiu celkovej mozgovej aktivity.
To, že sa serotonín a psychedeliká viažu na rovnaký receptor ešte nutne nemusí znamenať, že produkujú rovnaký signál. Vedci, diletanti obmedzenosti svojej doby (tak ako všetci ostatní) si dlho mysleli, že neuróny fungujú ako nejaké vypínače svetla – buď sú zapnuté, alebo vypnuté. Podľa tejto teórie by ale psychedeliká a serotonín museli mať rovnaký účinok – buď sa naviazať na receptor a aktivovať ho, alebo sa z neho vyviazať a deaktivovať ho. Dnes už našťastie vieme, že každá molekula interaguje s receptorom vlastným jedinečným spôsobom, dávajúc vzniku jedinečnému signálu v bunke. A prečo je tomu tak?
Nie je za tým nič zázračné. Je za tým iba obyčajná geometria fyzického priestoru. Keď sa molekula viaže na receptor, receptor sa totiž musí molekule prispôsobiť zmenou tvaru. A tým sa aktivujú určité signálne cesty v neuróne. Medzi nerdami sa tento princíp označuje ako takzvaná “funkčná selektivita” (iba pre prípad, že by ste sa tým chceli zaoberať hlbšie).
Čas
Dobre, už teda vieme na aké receptory psychedeliká pôsobia a prečo majú na vedomie človeka iné účinky než molekuly, ktoré na tieto receptory pôsobia prirodzene (čiže serotonín v prípade netripovania). Ale čo nám ovplyvňuje napríklad dobu pôsobenia účinkov? Človek, ktorý pozná účinky lysergamídov, učite vie, že psychedelický trip na LSD a jeho odvodeninách môže pokojne trvať 12 hodín, prípadne dlhšie. Prečo tomu tak je?
Molekuly serotonínu totiž obvykle svoju robotu dokončia veľmi rýchlo. Z receptorov sa vyväzujú za zlomky sekundy po tom, čo sa na ne naviažu. Naproti tomu, keď sa na receptor naviaže také LSD, receptor skolabuje nad jeho veľkou molekulou, čím utvorí uzáver, ktorý bráni vyviazaniu LSD z receptoru. LSD teda určite nie je na rozdiel od serotonínu nejaké lenivé – akurát doplatilo na svoj rozmer a tvar a tak zostalo uväznené v receptore na niekoľko hodín.
Kým je molekula LSD uväznená v receptore, tak spôsobuje, že receptor posiela signály – po dobu niekoľkých hodín a niekedy aj dlhšie. To je dôvod, prečo užívatelia LSD cítia účinok už pri mikrogramoch tejto látky dlhých 6 až 15 hodín.
Uzly, Uzly, Uzly
Už teda vieme, že psychedelické látky nám neovplyvňujú výkonné funkcie mozgu, keďže sa nám iba hrajkajú so serotonínovými receptormi. Môžeme sa hýbať, premýšľať, rozprávať, vieme kedy potrebujeme ísť na záchod, nemáme v úmysle skákať z útesov, biť či vraždiť druhých ľudí a podobné vylomeniny. Čo však psychedeliká rozhodne vypínajú, sú tzv. konektorové uzly mozgu.
Aby sme mohli porozumieť funkcii konektorových uzlov, ideálne by sme si mali predstaviť nejaké dopravné uzly v Bratislave. Ak v Bratislave uzavrieme nejakú väčšiu diaľnicu (napr. mestskú „diaľnicu“ Einsteinovu), vodiči musia odbočiť z ich obvyklej trasy a často sa tak dostanú na neznáme územie (napríklad medzi dystopické petržalské paneláky, alebo medzi futuristické mrakodrapy Zahy Hadid v centre). Pretože je v Bratislave ciest veľmi veľa, vodiči sa nakoniec dostanú do cieľa, ale až po dlhšej a možno zaujímavejšej ceste.
Niečo podobné sa deje, keď psychedeliká vypnú hlavné konektorové uzly v mozgu. Zrazu je oveľa viac prepojení medzi oblasťami, ktoré by spolu normálne nekomunikovali.
Obrázok nižšie napríklad porovnáva komunikačné prepojenie v normálnom stave (vľavo), kedy sú konektorové uzly nedotknuté a v psychedelickom stave (vpravo), kedy sú vypnuté, čo vedie k hojnosti nových komunikačných spojení medzi mozgovými oblasťami.
DMN
Možno sa nejeden z vás pýta správnu otázku – “na čo nám vlastne tieto konektorové uzly sú”, či “aká je vlastne funkcia konektorových uzlov?”.
Nuž, kedykoľvek sa náš mozog nevenuje nejakej špecifickej úlohe, prejde do akéhosi špeciálneho režimu, za ktorý je zodpovedná oblasť zvaná „Default mode network”, alebo skrátene – DMN. DMN je niečo ako integračným centrom, ktoré organizuje dáta, s ktorými náš mozog pracuje. Podieľa sa na sebareflexii a metakognícii, čiže “premýšľaním o premýšľaní”. Umožňuje nám plánovať, mentálne cestovať v čase a autobiograficky sa analyzovať.
A čo je hlavné, ak je DMN statické a nerozvíja sa neuroplasticitou (čo nemusí byť dôsledkom absencie užívania psychedelík či meditácie, ale aj absenciou stimulujúceho prostredia), tak vie svojho nositeľa značne trýzniť. Takýto „statický“ režim DMNka je vlastne onen bájny „Starý Mozog“, o ktorom sme celú dobu hovorili.
Keď psychedelické látky vypnú niektoré konektorové uzly, redukujú zároveň stabilitu sietí, ktoré sa nachádzajú nad týmito uzlami, v našom prípade – DMNka.
Takže ak narušíme činnosť nášho DMNka – napríklad užitím psychedelickej látky – ako to teda zmení naše myslenie a správanie? Nuž, vytvorí sa voľnobeh a v ňom „space“, ktorý v nás vytvorí priestor pre to myslieť inak! A práve tu vzniká veľká paralela s meditáciou – dokonca aj keď sa pozrieme na skenovačky mozgov pri psychedelickej skúsenosti, uvidíme, že snímky sú veľmi nápadne podobné stavu mozgu pri meditácii. Vytvára sa nám Nový Mozog, ktorý narúša zabehnuté štruktúry toho Starého. Nový Mozog je mozgom vymeditovaným, čiže mozgom vytripovaným.
A ako už vieme, v takomto stave doslova zakúšame realitu iným spôsobom. Nezažívame nič čo by sa v skutočnosti nedialo, ale zažívame to úplne iným spôsobom, než na aký sme boli zvyknutí. A to je dôvod, prečo sa psychedelické i meditačné stavy často nazývajú „zmenenými stavmi vedomia“. Avšak, aj keď sú meditačné i psychedelické zážitky z hľadiska mozgovej aktivity veľmi podobné, ich subjektívne prežívanie sa môže zjavne líšiť. Tomu sa povenujeme v nasledujúcej časti venovanej práve subjektívnej skúsenosti.
Mimo iné, vo výskumoch sme taktiež vypozorovali aj to, že celková komunikácia neurónov v mozgu sa počas psychedelickej skúsenosti radikálne zlepšila. Dokonca aj tie časti mozgu, ktoré medzi sebou normálne nekomunikovali, sa zrazu z nejakého dôvodu stali dobrými priateľmi a dorozumievali sa “spoločným” jazykom. A to je veľmi zaujímavé, pretože ak by sme sa vedeli zahrať na ezobáby, tak by sme mohli povedať, že mozog v tejto situácii z nejakého dôvodu akoby vie čo robí – mozog si len vymazal nejaké staré zaprášené balíčky a spomenul si pri tom na staré zabudnuté procesy.
A niečo podobné sa nám nepochybne deje aj pri meditácii. Mozog si nevyťahuje nové spôsoby myslenia a nahliadania na realitu len tak „z prdele“, ale učí sa sám na sebe vďaka „spaceu“, ktorý mu umožňuje pozorovať samého seba.
Práve preto psychedeliká často vykazujú pozoruhodný účinok u ľudí, ktorí trpia poruchami nálady. Duševné poruchy ako depresia, úzkosť a obsedantne kompulzívna porucha (OCD) sú často nepochybne spojené s hyperaktivitou DMNka. Ak sa v takomto prípade činnosť DMNka naruší, často to vedie práve k radikálnemu a dlhodobému zmierneniu príznakov.
Späť k Patrikovi
Možno si hovoríte, prečo som na začiatku spomenul nejakého kamaráta Patrika.
Vieme, že náš mozog sa vyznačuje nejakou neuroplasticitou, čo znamená, že keď si signál v mozgu (napríklad emócia alebo myšlienka) cestuje nejakou svojou vyšľapanou cestičkou a zrazu tam cestička nie je, lebo nie je aktívna, náš mozog si nájde inú. A naše rozprávanie o Starom a Novom Mozgu by sme si teda vedeli zjednodušiť na vzorčeky:
Starý Mozog = Statické DMN → Statický Mozog Nový Mozog = Starý Mozog - Konektorové uzly → Elastické DMN → Neuroplasticita
A čo to teda znamená? Znamená to iba to, že pri zmenách v DMNku, mozog reaguje neuroplasticitou a neuroplasticita je štrukturálnou zmenou v mozgu. A ako už vieme z minulého článku o meditácií; štrukturálne zmeny v mozgu sú niečo, čo nám umožní myslieť inak aj bez toho, aby sme boli pod vplyvom psychedelík (alebo aby sme meditovali). Vďaka neuroplasticite náš mozog začne hľadať alternatívnu cestu a teda začne tvoriť nové spojenia neurónov, ktoré by za normálnych okolností nevznikli. A túto zmenu v bežnom živote začneme pociťovať práve ako akýsi nenápadný „mikrovoľnobeh“, ktorý sa z ničoho nič objaví.
No a napríklad Patrik sa vďaka tomuto mikrovoľnobehu prestal stotožňovať so svojím „ja“.
Mimo iné, v minulom článku o meditácii sme zabudli zmieniť, že neuroplasticitu možno rozdeliť na dve podmnožiny. A to na tvorbu nových neurónov (tzv. neurogenéza) a neuroplastické zmeny už existujúcich neurónov – ako je posilnenie alebo oslabenie už fungujúcich synapsií a vytvorenie úplne nových spojení medzi neurónmi (tzv. synaptogenéza). Dovolil by som si povedať, že popisovaný fenomén „mikrovoľnobehu“ a s tým súvisiaceho „pozorovania“, či „pozorovania niečo iného“ súvisí práve s oboma druhmi neuroplasticity, ale mozgu žiaľ nerozumiem natoľko, aby som podobnú hypotézu posunul niekam inam mimo čistú filozofickú úvahu.
A čo je hlavné, účinok na oba typy neuroplasticity nemá iba meditácia a psychedeliká. Stačí obyčajné stimulujúce prostredie, učenie, či fyzická aktivita (pri depresívnych, úzkostlivých, ale aj nepohyblibých či gaučovo-povaľačových pacientoch je neuroplasticita pochopiteľne značne narušená). Z klinického hľadiska je dôležité, že stupeň týchto zmien možno ovplyvniť farmakologicky; takmer všetky antidepresíva či lítium zvyšujú neuroplasticitu. Pri psychedelikách je však pozoruhodné, s akou účninnosťou k neuroplastickým zmenám dochádza. A môže za to výhradne mechanizmus dezintregrácie DMN.
Subjektívna skúsenosť
Teraz už asi vieme, že psychedeliká v mozgu fungujú tak ako žiadne iné molekuly. Ako si však vieme predstaviť celý priebeh tripu vhľadom k nášmu subjektívnemu vnímaniu reality? Ako si dokážeme predstaviť zmenu konektorových uzlov a prácu psychedelík s default mode networkom a akými všelijakými fázami nás vlastne psychedelický trip na lysergamídoch prevedie? Ako túto skúsenosť priblížiť niekomu kto ju nikdy v živote nezažil?
To všetko si vysvetlíme v tejto časti. Ale ešte predtým si vysvetlíme 4 základné fázy účinkov akýchkoľvek látok, ktoré budeme rozlišovať aj v tomto článku pri lysergamídoch.
Prvo fázou je onset. Táto fáza je definovaná ako obdobie ktoré trvá dovtedy, pokiaľ sa objavia prvé rozpoznateľné účinky substancie. Je to skrátka „triezve“ obdobie ktoré trvá nejaký čas od užitia látky.
Druhou fázou je come up, teda fáza medzi prvými badateľnými zmenami vo vnímaní a bodom najvyššej subjektívnej intenzity. Táto fáza sa taktiež zvykne nazývať aj „coming up“.
Tretia fáza, peak, je bodom najvyššej intenzity účinkov danej látky.
Konečná fáza, offset, je teda období trvajúcim od peaku až to kompletne triezveho stavu.
Onset a Come Up
Oficiálne sa dĺžka onsetu pri 1cp-LSD uvádza v rozmedzí 20 až 60 minút, ale čas nie je až taký dôležitý. Čas nástupu závisí od obrovského množsvta parametrov a prememnných, akými môžu byť napríklad konkrétny metabolizmus užívajúceho, čas a miesto užitia, požitá dávka a pod.
Dĺžka come upu sa udáva v rozmedzí od 45 do 120 minút od užitia látky. Čo je podstatné, medzi častými prvotnými účinkami sa vyskytuje akýsi pocit zvýšeného vnímania vlastného tela a “šivorenia” v žalúdku. Tento pocit podľa mňa nepochybne koreluje práve so zvýšeným kortizolom v tele, čo sa dá napríklad veľmi dobre hacknúť predtripovým užitím ashwagandhy (ktorá je pri znižovaní kortizolu extrémne nápomocná).
Táto „nervozita“ mi napríklad pripomína moje prvé detské výlety lietadlom do Grécka. Akonáhle som sa zobudil s tým že o pár hodín odlietame, veľmi som si cítil svoje telo a taktiež ma aj „šivorilo v žalúdku“. Bol to pocit extrémneho vzrušenia a nervóznej kortizolovej triašky zároveň.
Pocit fyziologickej tenzie sa v priebehu come upu šíri celou sieťou ľudského tela a transformuje sa na pocit tenzie celosystémovej. Je to práve pocit, ktorý by sa dal charakterizovať tým, že doslova sa doslova amplifikujú myšlienky (intencie) Starého Mozgu. Vrchol tohto stavu je v podstate najnervóznejší stav, aký môže človek pri priebehu čistého lysergamídového tripu zažiť.
Je to stav totálneho chaosu a niet sa čomu čudovať. V časti o serotonínových 2A receptoroch sme si vysvetlili, že v priebehu psychedelického tripu dochádza k masívnemu vystreľovaniu nervovej aktivity a väčšej inhibícii súčasne. V come upovej časti tripu však dochádza predovšetkých k veľkému vystreľovaniu neurónov. A preto ten chaos.
Začiatočníci sa v tomto stave zvyknú často „rekurzívne“ zaloopovať v myšlienkach. Človek zachvátený nervozitou sa snaží márne prísť na zdroj svojej nepohody. Problém je však ten, že akonáhle človek tento problém „spracuje“/“vyrieši“, v jeho hlave sa objaví ďalší problém a akonáhle začne riešiť a spracovávať ten, tak sa človek vráti k starému problému o ktorom si už myslel, že ho už vyriešil/spracoval.
Zaujímavým zistením je fakt, že za väčšinu „nervozity“ počas come upov môžu svalové spazmy, či iné fyzické neduhy na tele. Konečný zážitok dokáže ovplyvniť aj hydratácia či zregenerovanosť tela počas spánku a práve preto veľa skúsených psychonautov donekonečna omieľa dôležitosť „setu a settingu“ pri psychedelickom zážitku.
Pre zbavenie sa telesných neduhov je mimochodom veľmi vhodné pripraviť sa na lysegamídový trip teleseným cvičením; napríklad nejakým pohybom alebo jógou (samozrejme, je vhodné tieto veci zaradiť aj do svojho bežného života v rámci bežnej aktivity, ale počas lysergamídového tripu sa vnímanie rozširuje a telo je obzvlášť citlivé na všetky podnety).
Od rekurzívnych loopov si mimo jógy a ashwagandhy môžu začiatočníci uľaviť aj obyčajným zaoberaním sa nejakou konkrétnou činnosťou. Rekurzívne cykly sú prejavom prílišnej sebaanalýzy (ktorú sme si vyššie popísali práve ako činnosť default mode networku) a v prípade zaoberania sa činnosťou si dokážeme aj počas tohto chaotického stavu trochu usmerniť svoje myšlienky (intencie) tak, aby sa medzi sebou neanalyzovali, ale aby medzi sebou aj vzájomne kooperovali. Kooperácia v stave tripu im síce ide veľmi dobre, ale pri svojom výkone práce sú extrémne nestabilné a extrémne ľahko sa vyrušia.
Je to mimochodom perfektný hack, ktorý odporúčam uplatniť (v istej miere) aj na ktorékoľvek iné oblasti života, v ktorých cítite nejaký zdroj nepohody v dôsledku prílišnej sebaanalýzy. Vaše intencie síce riešia nejaký problém a po jeho vyriešení budú riešiť zase iný, ale aspoň nebudú analyzovať vás 🙂
Trip, a obzvlášť jeho počiatočná fáza, teda určite nie je efektívnym nástrojom pre usmernenie pozornosti na jednu konkrétnu činosť.
S neustálym silnením intencií a taktiež aj vďaka ich zvýšenej aktivite sa čoraz viac viditeľne pretvára aj spôsob vnímania počas come upu. Okolité prostredie sa zdá byť viac 3D – štruktúry prostredia sú výraznejšie. Vizuálny zážitok je výkonnejší, rovnako tak ako sú výkonnejšie aj čuchové, chuťové, hmatové a sluchové zážitky, no vizuál je zvyčajne to prvé, čo si človek zvykne všimnúť.
Zvýraznené štruktúry všetkých priestorových objektov začnú meniť svoj tvar v korelácii s aktivitou psychologických štruktúr človeka. Mozog začne ohraničovať objekty a usporadúvať ich vnútornú štruktúru do fraktálnych obrazcov.
Čo je hlavné, nič preskupené nie je statické. S pohľadom a zaostrením sa mení preskupovanie priestoru a s preskupovaným priestorom sa mení pohľad a zaostrenie! Pri vyšších dávkach psychedelík si mozog dokonca vizuálne objekty ohraničuje až tak random, že nemusí vyhľadávať fraktálne obrazce vovnútri priestorových ohraničení skutočných 3D objektov, ale už môže priamo sám 3D modelovať.
V takomto stave vnímania sú známe objekty nepochybne iné a nové. So zmeneným vnímaním ich vizuálnej podoby sa nepochybne mení aj ich významová konotácia (nové nervové dráhy).
Zvuk a iné zmysly nadobúdajú reálnejšie kontúry. V takomto stave tripu obvykle mizne prirodzená potreba ľudského mozgu separovať sa od vnímaného prostredia a dochádza k synestetickým zážitkom.
Všetky zmyslové vnemy sa vlievajú dohromady, keďže dochádza k ich vzájomnému ovplyvňovaniu.
Jeden môj kamarát popísal svoju skúsenosť s hudbou počas psychedelického zážitku nejako takto: “Nemám pocit, že počúvam hudbu! Hudba mi proste hrá v hlave,” mysliac tým to, že naplno vnímal, ako sa jeho vedomie „stalo“ hudbou.
Peak
Postupne tak dochádza k ďalšej fáze tripu – peaku. Peak začína približne po dvoch hodinách po nástupe prvotných účinkov lysergamídového tripu a väčšinou končí približne po piatej hodine.
Tak ako sa v priebehu konca come upu „zlievajú“ aj naše pozorované objekty a zmysly, tak sa nejak „zlievajú“ aj naše myšlienky. S ich zlievaním pochopiteľne odchádza nervozita, no konečný zážitok sa prehlbuje. V mozgu začína prevažovať inhibičná aktivita neurónov, „ja“ (a teda DMN) je najviac dezintegrované a dochádza k veľmi zaujímavým spirituálnym skúsenostiam, v priebehu ktorých mnohí pociťujú akési pocity „bezbrehej lásky“, či pocity „jednoty s prostredím a s vesmírom“. Koniec koncov sa nejedná o pocity, ktoré by nepociťoval nejeden meditačný majster pri nejakom vrcholovom zážitku.
(Pri veľmi intenzívnych stavoch je možné sa dopracovať až k vrcholovému zážitku takzvanej „smrti ega“, alebo „pozorujem, no nie je čo pozorovať“. Ak však „smrť ega“ zažije chlapík, ktorý má s meditáciou a rôznymi stavami vedomia roky skúseností, daný zážitok spracuje asi celkom inak ako začiatočník, ktorý si dal svoj prvý trip. Smrť ega je veľmi neobyčajným zážitkom a mnoho začínajúcich psychonautov pri nej môže nadobudnúť pocit, že skutočne zomiera a začať sa báť o svoj život. Práve preto by mala každá psychonautická prax za každých okolností prebiehať so značnou mierou zdopovednosti a teda aj znalosti danej látky/praktizovanej techniky.)
So zmenením významu konotácií sa človek v peaku tripu pozerá na zažité veci extrémne neobyčajným spôsobom (a to ani nemusia byť vizuálne, či inak zmenené). Vníma ich zo superpozorovateľského pohľadu Nového Mozgu.
Atrapy v takomto stave nevyzerajú ako veci ktoré majú pripomínať, ale vyzerajú ako atrapy. Kultúrne konštrukty sa zdajú byť až smiešne primitívnymi.
(Sám si spomínam, ako mi v priebehu psychedelickej skúsenosti pri pohľade na nalíčenú ženu napadlo, že vyzerá presne ako opica s farbou na tvári a ako veľmi nerozumiem tomu, ako takýto zjav v niekom môže vzbudzovať dojem atraktivity, vrátane samotnej ženy, ktorá sa nalíčila.)
Vhľady do samých seba bývajú v tomto bode rovnako intenzívne a kritické, ako vhľady do prostredia. Nastáva komplexný reštart všetkého a masívny interzmyslový vhľad. Stav absolútneho vybehnutia zo svojich zabehnutých štruktúr a stav rozpustenia vzorcov, medzi ktorými prebiehala neustála iterácia.
Offset
Intenzívny stav peaku tripu začne pozvoľna opadať a prechádzať do finálnej tretej fázy tripu, ktorá je nazývaná offsetom.
Pochopiteľne, akonáhle ustáva pocit celkového rozpustenia „ja“ a zjednotenia s prostredím, človek sa „vracia“ naspäť do niektorých svojich starých štruktúr. Kultúrne konštrukty sa mu už nezdajú byť tak veľmi smiešne a primitívne, keďže nimi človek už začína byť taktiež determinovaný.
Čo je však hlavné, veľká časť človeka zostala pozmenená a prebudovaná. Človek sa do svojho “starého ja” vráti iba z nejakej časti kvôli neustále trvajúcim zmenám v jeho mozgu (mnoho atráp zostane atrapami, mnoho kultúrnych konštruktov zostane primitívnymi a dokonca aj mnohé nalíčené ženy zostanú nepochopiteľnými).
Ľudia sa často tešia z nového stavu a ich radosť nepominie ani potom, čo pominú posledné účinky tripu. Nemôžu sa dočkať, ako sa môžu s tým stavom pohrať a vyskúšať si ich na množstve rozličných nástrah prostredia. Pripomína to stav, keď dieťa dostane na Vianoce novú hračku. Teší sa z nej aj nasledujúce ráno, možno aj ďalších pár dní, až si na ňu kompletne nezvykne a nezžije sa s ňou.
Tento stav nepochybne súvisí s integráciou samotného zážitku do bežného života a s neuroplasticitou. V angličtine na to existuje termín „afterglow“, ktorý označuje dlhotrvajúcu, mnohokrát aj celoživotnú zmenu vo vnímaní reality zapríčinenej psychedelickým zážitkom. A opäť sa jedná o niečo, čo je taktiež možné docieliť dlhodobou meditačnou praxou.
Zo všetkých účinkov tripu napokon zotrvá stav vizuálnej, či inej zmyslovej zmeny (no tá vizuálna je obvykle najviac viditeľná, ako sme si už spomenuli). Samostatná 3D-modelácia a preskupovanie priestorov mozgu obvykle vyprcháva už po peaku (čo však tiež samozrejme závisí od intenzity zážitku a od množstva podanej látky) a mení sa iba na usporadúvanie vnútornej štruktúry objektov na základe ich ako-tak defaultného ohraničenia v realite. Tento stav vizuálneho vyhľadávania fraktálnych obrazcov môže pokojne prekročiť aj hranicu dvanástich hodín od začiatku tripovania.
V takomto stave offsetu, napriek jednoznačnému nepominutiu všetkých účinkov tripu, si tripujúci príde naplno triezvy. V tomto stave už pominul akýkoľvek pocit nervozity a dostavuje sa pocit úľavy, mnohokrát doprevádzaný zvýšeným dopamínom.
Záver
Niekedy človeku ku komplexnej zmene skutočne stačí pár meditácií či jeden silnejší trip, ale mnohokrát to tk nie je. Neuroplasticita a Nový Mozog je z veľkej časti prejavom integrácie týchto zážitkov do bežného života. A teda hlavne „mikrovoľnobehov“ a nových nervových dráh, ktoré mikrovoľnobehy vyvolajú. Práca s vlastným mozgom je beh na dlhú trať a vyžaduje si veľa úsilia, ale aj veľa inteligencie.
A aj keď sa snažím byť optimistom tak nebudem tajiť to, že ma mrzí, akú slobodu som cítil pri písaní minulého článku o meditácii a akú neslobodu som naopak cítil pri písaní tohto blogu. Musel som starostlivo vážiť každé slovo a do úvodu článku pridať Disclaimer, aby bolo zjavné, že sa tu nesnažím „propagovať drogy“.
Psychedeliká majú v našej spoločnosti kvôli mnohým rokom politickej propagandy a mašinérie (ale aj kvôli mnohým blbcom, ktorý ich popularizovali nie práve v tom najlepšom svetle) status „drogy“, čiže status niečoho, čoho sa máme desiť a niečoho čím si môžeme ublížiť.
Avšak, tak ako som spomenul v minulom blogu, všetko okolo nás je iba nástroj a funkčnosť nástroja závisí od spôsobu, akým ho použijeme.
Pevne verím, že práve edukácia a správne vyhodnocovanie všetkých možných a nemožných rizík nám pomôže vnímať nástroje (nie len psychedeliká) také aké naozaj sú a rozbúravať všetky ich nezmyselné statusy a naratívy. A naozaj, môžeme byť vďační za to, že v súčasnosti vníma naša západná spoločnosť psychedeliká podstatne lepšie, než tomu bolo napríklad pred dvadsiatimi rokmi. A vďačíme za to predovšetkým nadšencom do vzdelávania, vedcom a terapeutom.
