Kto som? Som moje telo. Moje telo je decentralizovanou masou hmoty. Prečo decentralizovanou? Pretože spoločenstvo buniek, ktoré ma tvorí, nemá žiadnu centrálnu autoritu. Každá bunka sa stará sama o seba a jej genetický program je z väčšej časti založený na uchovaní vlastnej integrity. Tá menšia časť bunkového kódu sa venuje riadeniu kooperácií s inými bunkami — niečo produkuje pre iné bunky a niečo od nich prijíma.
To, čo nazvývam mojím “ja” (alebo presnejšie, to čo nazývam mojím “ja” pri komunikácii s inými sapientmi), je iba abstrakcia — sú to vzťahy medzi bunkami a ešte aj vzťahy medzi bunkami a niečím iným (viac o nich v kapitole Kto teda sme a čo nás definuje). Uvedomovanie si tohto vzťahu nazývam vnímaním.
Mindset HOS
Existujú ľudia (a je ich väčšina), ktorí sa vnímaním veľmi nezaoberajú. V mojom predchádzajúcom blogu o vnímaní som v skratke popísal ich spôsob myslenia a naznačil, že “sami zvyknú považovať svoj subjektívny zážitok za interpretáciu objektívnej reality (a v extrémnych prípadoch nie len z hľadiska zachytávania reality nejakým zmyslovým orgánom, ale aj jeho následným vyhodnocovaním ľubovoľnou mozgovou aktivitou)”. V tomto blogu by som sa im a ich mindsetu chcel povenovať trošku viac.
Takýchto ľudí nazývam Homo Obsoleta Sollicitus, alebo skrátene HOS. V skratke — jedná sa o ľudí, ktorí nemajú v úmysle vylepšovať si svoje vnímanie, nakoľko mu ani sami nerozumejú. O týchto ľuďoch by som si ešte dovolil povedať, že sú absolútne ovládaní okolnosťami a vyznačujú sa nízkou schopnosťou rozhodovania o samých sebe a o svojom živote. Sú to ľudia, ktorých komplexita mozgu je príliš malá vzhľadom na komplexitu prostredia, v ktorom žijú. Nestihli sa dovyvinúť.
Čo je zaujímavé, tak existenciu týchto ľudí (vrátane ich populačnej väčšinovosti) si viac-menej uvedomuje každý, kto nimi nie je. A vnímam to dosť silno, nakoľko sa cielene stretávam práve s ľuďmi, ktorí medzi HOS nepatria. Ne-HOS ľudia, ktorých nazývam Homo Novus Excitavitus (alebo skrátene HNE) navyše vymýšľajú pre HOS svojské pomenovania, nakoľko si uvedomujú svoju odlišnosť. Možno to robia iba veľmi nenápadne a nie úplne vedome, ale dosť často ich volajú napr. “etatisti”, “normíci”, prípadne “debili”. Marianna Sádecká im napr. hovorí “bizóni” :))
Keďže sa HOS bránia vnímaniu, svoj čas trávia všelijakými aktivitami, ktoré im schopnosť vnímať oslabujú. Väčšinou sa jedná o repetitívne cykly, no netreba však zabúdať na to, že HOS je v populácii väčšina a preto teda aj medzi aktivitami, ktoré vykonávajú, existuje mnohočetná premenlivosť. Niektorí z nich pozerajú televízne programy (a hlavne reklamy), navštevujú bary, či chodia voliť, iní zasa pozerajú futbal, počúvajú hlasnú (a stále tú istú) hudbu, alebo ohovárajú iných sapientov, aby uspokojili určité štruktúry ich obsedantne-kompulzívneho mozgu, ktoré v nich vzbudzujú sebapohŕdanie.
Tento blog je však z väčšej časti o mikrobióme a biohackingu. Preto by som v ňom chcel riešiť hlavne prístup HOS k svojmu zdraviu.
Keďže HOS veľmi neriešia, že ich prostredie ovplyvňuje a sú ním tvorení, väčšinou neriešia ani svoje zdravie. Resp. väčšinou ho riešia až vtedy, keď je ich zdravotný problém tak enormný, že ho sú schopní zachytiť svojím mizerným vnímaním. A riešia ho väčšinou tak, že idú k doktorovi.
HOS nevnímajú samých seba, ale iba poslúchajú určité štruktúry svojho mozgu, s ktorými sa v chvíli afektu poslúchnutia stotožňujú. Nemusí sa pritom ani jednať o nejaký extrémny prípad, akou je napr. chodníková prespávačka v posmrtných kŕčoch počas existenciálneho otupenia s handričkou toluénu na nošteku.
Ako HOSákovi mi stačí obyčajná prepražená talianska brečka so sacharózou zaliata laktózovo-kazeínovou bombou, ideálne s hormónmi ako bonus. A samozrejme, ako to už v HOS-kaviarničkach býva, k prepraženej talianskej brečke sa ešte hodí aj sacharózovo lepková bomba (ktorá si hovorí zákusok), ktorá mi dodá dopamín a uteší jednu mozgovú štruktúru, vďaka ktorej môžem mať pokoj od iných mozgových štruktúr, nakoľko si neuvedomujem, že the analyzer is the analyzed. Som iba masou hmoty zotročenou veľmi jednoduchým mozgom v príliš komplexnom prostredí.
(Týmto príkladom na nikoho neútočím. Česť všetkým HNE ktorí si dávajú hnusnú kávičku s hnusným koláčikom, alebo hnusnú handričku s hnusným toluénom preto, pretože to naozaj chcú.)
HOS pritom mnoho svojho sebadeštruktívneho správania obhajujú slovami ako “mám sa rád a doprajem si”. Silne však pochybujem o kompetencii tohto tvrdenia — pokiaľ sa mám rád a práve preto užívam veci, ktoré mi oslabujú možnosť vnímať samého seba, tak asi bude niečo hnilého na mojej sebaláske. A pri všetkej úcte, nemyslím si, že HOS sa majú radi. Silne pochybujem o tom, že vedia, kým vôbec sú.
Kto teda sme a čo nás definuje
Ako som už spomenul, HOS majú k prostrediu prístup a lá “určitej štruktúre môjho mozgu, s ktorou sa momentálne stotožňujem, to robí dobre a tak si to doprajem”. Aj ja som takýto prístup mal, keďže som HOS bol tiež. A bol ním každý z nás, ktorý v prostredí HOS vyrastal. Je to skrátka prírodný zákon; prostredie nás ovplyvňuje a sme ním tvorení.
Čo je pre však pre mňa dôležité, takýto prístup už nemám. Ako som začal biohackovať, začal som aj lepšie vnímať, ako moje telo reaguje. Ak napr. skonzumujem lepok, ktorým sa civilizácia napcháva o sto šesť, je mi zle od žalúdka a ťažko sa mi premýšľa. Moje reakcie sú spomalené a moja schopnosť vnímať je teda značne oslabená, pretože zvýšená produkcia zonulínu v mojich črevách spôsobila bunkový rozostup, kvôli ktorému sa mi do tela dostávajú patogény z prostredia. Podobné zhoršenie kognitívnych funkcií zažívam aj vtedy, keď skonzumujem vysokoglykemické jedlo, alebo nedajbože také jedlo, ktoré prešlo úpravou v karcinogénnom oleji.
A vďaka tomu som si vypestoval na svoje telo citlivosť, čiže schopnosť vnímať. A vypestovala sa mi aj prirodzená nechuť k nezdravým potravinám.
Niektorí ľudia (väčšinou HOS) ktorí poznajú môj jedálniček sa ma veľakrát pýtajú veci ako “to nemáš nikdy chuť na sladké?”, alebo “nie je ti zima, keď vlezieš do ľadovej vody?”. Mojej odpovedi “nie” väčšinou nerozumejú. Tým, že som si vo svojom tele vycibril citlivosť, tak automaticky dokážem vnímať, čo mi daná vec robí (a či mi hlavne robí dobre alebo zle). Človek, ktorý je chytený v zahlcovaní sa nejakou konkrétnou vecou, ktorá mu vnímanie narušuje, tomuto nikdy nepochopí.
No dobre. Ale kto som teda ja a kto sme my? V úvode blogu som splietal niečo o bunkách, vzťahoch medzi nimi a taktiež aj o tom, že v tejto kapitole sa tomu povenujem viac. Takže poďme na to.
Áno, som z ľudských buniek; teda z buniek, ktoré obsahujú “moju” DNA. Ani zďaleka však nie som iba z nich. Na každú bunku s ľudskou DNA v mojom tele pripadá 10 buniek s inou DNA. A sú to baktérie.
Mnohé z nich so mnou žijú v symbióze a tvoria neoddeliteľnú časť môjho tráviaceho ústrojenstva. Neustále vyvíjam všelijaké druhy energie na to, aby som ich mohol nakŕmiť. A ony nemusia robiť nič, iba trpezlivo čakať na potravu a množiť sa. Preto sa aj ich DNA evolučne zjednodušila na nevyhnutné minimum — baktérie sú skutočne veľmi mrňavé a nepotrebujú robiť veľa činností, ktoré musia robiť kvantá ich príbuzných nachádzajúcich sa mimo moje telo.
Baktérie sú nepochybne mojou súčasťou. Napokon aj ony vysielajú proteínové signály do toho istého tela rovnako, ako aj bunky s ľudskou DNA. Spoluvytvárajú moje vnímanie.
A čo potom baktérie, ktoré priamo ovplyvňujú správanie mozgu? Krásnym príkladom je prvok Toxoplasma gondii — parazit mačičky, ktorý časť svojho života trávi v krvi teplokrvných zvierat, napríklad myší. Je schopný generovať také neurotransmitery, ktoré usmerňujú správanie svojho nositeľa tak, že nepociťuje strach a správa sa riskantne. V prípade myší napr. spôsobí, že sú ľahšou korisťou mačky, teda cieľovej destinácie pre toxoplazmu. To isté platí aj u ľudí, aj keď obvykle nie sú zjedení mačkami, no stanú sa doživotnými nositeľmi toxoplazmy. Ľudia, ktorí sú napadnutí toxoplazmou majú spomalené reakcie. Všetko zrazu vnímajú inak, pretože toxoplazma sa stala súčasťou ich vedomia.
Nikto nevie, koľko takých baktérií je súčasťou našich tiel. Isté však je, že sa podieľajú na vnímaní nášho “ja”. O vírusoch, ktoré sú v našich telách v oveľa početnejšej miere ako baktérie ani nemusím hovoriť.
A čo ak by mi nejaký HOS namietol, že subjektívny ľudský zážitok je absolútne jedinečný, nejaké vírusy a baktérie ho môžu všelijako ohýbať, no nie však kompletne vytvárať? Že moje pocity, preferencie, myšlienky a názory sú z väčšej časti predsa len moje?
Veru nie. Za pravdu nám môže dať aj moja obľúbená disciplína biológie — mémológia, alebo presnejšie, memetika.
Naše “ja” je iba outputom mémov v súboji o získanie čo najväčšieho počtu jedincov. Každý z nás je iba súčasťou kultúry tvorenej sebeckými záujmami mémov a to bez ohľadu na to, či sa práve teraz nachádzate v posteli, v bare, v divadle, alebo píšete tento blog. Od narodenia ľudský neokortex nasáva mémy do stále zložitejšich a zložitejších štruktúr a jedinci nimi zasiahnutí sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou dejín, tradície, náboženstiev, technologického rozvoja, módy, gastronómie, politických organizácií, či životného štýlu. Čiže kultúry.
A zo starých mémov sa tvoria nové mémy. My si ich nevyberáme, ale oni si vyberajú nás.
A prečo hackovať mikrobióm?
Tak ako sa snažím vyberať si prostredie mémov, ktorými som tvorený (využívaním iných mémov), tak sa snažím vyberať si aj prostredie mikrobiómu.
Môj mikrobióm ovplyvňuje široká plejáda vecí. Ovplyvňuje ho strava, pohyb, spánok a v nesposlednom rade aj nervová aktivita môjho mozgu. Je to enormne komplexný vzťah, ktorý sa dá upravovať enormne komplexnými činnosťami.
(S hackovaním mikrobiómu teda samozrejme súvisí aj hackovanie mnohých ďalších vecí v tele a mimo neho.)
Príliš komplexné vzťahy v tomto blogu riešiť nebudem. Každý sme aj tak individuál tvorený inými organizmami a na každého funguje niečo iné. Darmo tu budem rozprávať o behaní a konzumácii morských plodov niekomu, kto nemá nohy a je alergický na krevety.
Čo tu však rozoberať chcem, sú moje skúsenosti so super prírodnými hackmi mikrobiómu. A to sú kefír a tibicos.
Kefír
Kefír som začal piť každý deň od decembra roku 2020 (s výnimkou dní, kedy som na cestách) a skončil som s ním v januári 2022.
Kefír je vlastne jeden z najzdravších mliečnych výrobkov. Je plný vitamínov a obsahuje aj veľmi cenný B12, K2, alebo biotín. Je v ňom aj slušná dávka minerálov (vápnik a horčík), či esenciálnych aminokyselín.
Vďaka kombinácií K2 a vápniku veľmi priaznivo vplýva aj na pevnosť kostí — vitamín K2 sa totiž stará o to, aby vápnik putoval do kostí a zubov a nie tam kam nepatrí (mäkké tkanivá, cievy).
V kefíre bolo rozpoznaných celkovo cez 50 rôznych druhov mikroorganizmov. V závislosti od pôvodu danej vzorky sa mikrobiálne zloženie kefíru líši. Spoločným menovateľom je asi 12 hlavných druhov, medzi ktoré patria napr. baktérie rodov Lactobacillus, Leuconostoc, Lactococcus, Enterococcus, Bifidobacterium a Acetobacter, kvasinky rodov Kazachstania, Kluyveromyces a Saccharomyces, a tiež vláknitá pleseň Geotrichum candidum.
Kefírové jadro je tvorené skoro výlučne baktériami Lactobacillus kefiranofaciens a Lactobacillus kefiri. Ostatní členovia kefírového spoločenstva sú v jadre zastúpení len v nepatrnom množstve a až v prostredí mlieka sa postupne rozšíria v závislosti od podmienok. Vplyv na to má predovšetkým teplota, miera okysličenia a predovšetkým druh a kvalita mlieka.
Kefír je navyše dobre stráviteľný aj pre tých, ktorí sú relatívne citliví na laktózu — dokonca zlepšuje ľudskú schopnosť ju tráviť jednoducho vďaka tomu, že upravuje (= hackuje) črevný mikrobióm.
S receptom na výrobu kefíru tu spamovať nebudem. Radšej sem vložím obrázok zo slovenskej Wikipédie, ktorý proces popisuje dostatočne výstižne (a to dokonca hneď v archaickej slovenčine):
Obrázok je fajn, no vidím v ňom zásadný problém. Kefír by nemal nikdy prísť do kontaktu s kovom. Čiže lyžica, ktorú podľa pána grafika potrebujete, by mala byť ideálne z dreva alebo z plastu (ja na to používam staré odmerky na kolagén od Powerlogy).
Tibicos
Na Tibicos som prešiel pred pár dňami s cieľom posunúť sa ďalej. A popravde, rozhodol som sa eliminovať mliečne výrobky (skôr než mikrodávkovanie laktózy mi nesedí kazeín), samozrejme, s výnimkou masla.
Tibicos je nápoj tvorený rovnomennými zrnami. Zrnká sú vlastne kultúrou baktérií a kvasiniek v substráte polysacharidov, ktoré si baktérie samé vyrábajú.
Medzi mliečnym kefírom a tibicos je veľký rozdiel. Zo zŕn mliečneho kefíru by nebolo možné pripraviť tibicos, pretože sú zložené z iných prospešných baktérií a kvasiniek, ktoré pre svoj rast potrebujú mlieko (laktózu).
Kultúry tibicos spravidla obsahujú takmer 60 kmeňov baktérií laktobacilov, kvasiniek a ďalších mikróbov. Tibicos väčšinou (zdôrazňujem slovíčko “väčšinou”, keďže na svete nenájdeme dve tibicos kultúry s identickým zložením) ponímajú zmes baktérií Lactobacillus, Streptococcus, Pediococcus a Leuconostoc, kvasiniek Saccharomyces, a mnohých ďalších. Baktéria Lactobacillus brevis bola v tibicos identifikovaná práve ako druh zodpovedný za produkciu polysacharidu dextránu, ktorý vytvára tibicos zrná.
Rovnako ako všetky kvasené nápoje, aj tibicos obsahuje malé množstvo alkoholu — okolo 0,5 % až 0,75 %. Aby sme to objasnili, je to porovnateľné množstvo, aké by ste našli v prezretom ovocí. Avšak, pri šoférovaní odporúčam obchádzať policajné hliadky s aplikáciou Waze.
Výroba tibicos je v zásade podobná výrobe kefíru. Zrná však nezalievate mliekom ale vodou (ideálne destilovanou, alebo prevarenou — chlór zrná dosť poškodzuje) a aby mali baktérie prístup k minerálom a cukru na papanie, dodáte im sacharózu a sušené ovocie. Hotový tibicos sa následne zaleje a môžete si ho ochutiť citrónovou šťavou, ovocím a bylinkami.
(Momentálne som absolútny tibicos začiatočník, čiže vlastný recept s vychytanými hackmi vám nedám.)
Záver — čo z toho?
Ako som už povedal, rozhodnutie prejsť z kefíru na Tibicos som urobil s cieľom posunúť sa ďalej. Rovnako tak som prešiel na kefír z ničoho. To, či mi bude Tibicos vyhovovať (a či sa mi podarí kultivovať si ho bez toho, aby mi nezdochol), ešte s istotou povedať neviem. Všetko je pre mňa procesom zdokonalovania a vylepšovania si vlastného vnímania. Ja, tak ako aj vy, sme tvorení množstvom organizmov ktoré vykonávajú množstvo rôznych vecí. Vo svojom živote sa snažím týmto organizmom porozumieť a upraviť si medzi nimi vzťahy tak, aby som z nich mohol počas obmedzeného času ich kooperácie pociťovať čo najväčší úžitok a zažívať čo najlepšiu spoluprácu (= synergiu).
Takže lúčim sa s vami autoritatívnym pozdravom. Biohackovaniu (= vedomému žitiu) zdar!
