“Zacyklenosť” je pre mňa určitou formou obmedzenosti a nekomplexnosti, čiže “povrchnosti”. Je synonymom pre ignoráciu, alebo vieru, alebo pre rozhodovanie na základe obmedzenosti svojho vnímania, čiže rozhodovanie na základe zanedbávania komplexity prostredia.
Áno, všetci sme na základe tejto definície do nejakej miery zacyklení a povrchní, lebo pri vyhodnocovaní vesmíru vždy zanedbáme nejaký ten jeho parameter, keďže naša schopnosť vnímať vesmír je značne obmedzená. Už len to, že nie sme takí veľkí ako celý vesmír, je jasným dôkazom našej povrchnosti.
A aj keď tento článok slúži ako odpoveď na agresiu povrchných, čiže menej komplexných ľudí, tak je dôležité si uvedomiť, že s komplexitou automaticky neodchádza agresia. Ľudské vedomie má, tak ako všetko, fraktálnu vlastnosť a agresiu dokážu páchať aj tí komplexní a aj tí menej komplexní, v menšej či vo väčšej miere. Akurát že komplexnejšia inteligencia pochopiteľne často pácha agresiu s viac komplexnými prostriedkami (zohľadňujúc väčšie množstvo premenných a parametrov), než menej komplexná inteligencia. Komplexnejšie inteligencie preto vedia lepšie vyhodnocovať riziká a benefity zo svojho potenciálne agresívneho chovania.
Ako však vyzerá agresia medzi tými menej komplexnými inteligenciami?
Nuž, príkladov okolo seba máme veľmi veľa. Agresia v takýchto prípadoch vzniká na základe veľmi jednoduchých vzorcov, ktorými môžu byť či už vzorce veľmi staré (ako týpek 1, ktorý vrazí týpkovi 2 za to, že týpek 2 súložil so samicou týpkyňa 1, ktorú týpek 1 v slovenčine pomenováva ako “ svoju manželku”), alebo veľmi mladé (napr. týpek 1, ktorý zabije týpka 2, lebo týpek 1 chce získať majetok týpka 2, aby mohol získať finančné prostriedky na zaplatenie plastickej operácie prostredíctvom ktorej si nechá skrátiť svoj penis, aby mohol vyzerať ako jeho obľúbený kórejský spevák).
Ľudia si samozrejme na základe determinácie svojho chovania vzorcami vytvárajú množstvo charakteristických čŕt svojej osobnosti, ktoré je často celkom jednoduché odpozorovať. U človeka postihnutého náboženstvom môžeme vidieť, že vo svojom vyhodnocovaní sveta mnohokrát zohľadňuje koncept “boha” a zaoberá sa vzorcami náboženskej morálky. U človeka s telesnou dysmorfickou poruchou napr. môžeme vidieť, že jeho vyhodnocovanie okolitého sveta je veľmi závislé od jeho vzorca vnímania samého seba. U autistického človeka zasa môžeme vidieť, že jeho vyhodnocovanie okolitého sveta na rozdiel od vyhodnocovania neurotypikov vychádza z viac randomizovaných, čiže menej “ľudských” štruktúr — v dôsledku čoho ho často “ľudskí” ľudia považujú za nezrozumiteľné a “strojové”.
Kľúčom k vyhýbaniu sa akejkoľvek obmedzenosti svojou jednoduchosťou podľa mňa vždy bude práve expanzia vedomia, ale o tom inokedy. Tento článok je o vojnových štváčoch a ich povrchnosti. V rámci expanzie vedomia by som chcel vyzdvihnúť iba to, že pri inteligencii s väčšou mierou komplexity často prichádza aj viac štruktúr, ktoré dokážu vyhodnocovať funkčnosť iných štruktúr. (Psychologicky si práve toto predstavujem ako zásadný rozdiel medzi halucináciami a pseudohalucináciami.)
Predstavte si napríklad človeka, ktorý je morbídne obézny. Netrápi ho to, že je obézny, ale trápi ho to, že vyzerá morbídne obézne. Nezaujíma ho to, kým je, akú energiu zo seba môže vyťažiť, a prečo je aktuálne presne taký aký je, ale zaujíma ho to, ako vyzerá. Tak proste funguje jeho mozog. A čo je hlavné, takto jednoducho funguje mozog mnohých ľudí, ktorí sa stotožňujú s jednoduchými vzorcami. Týka sa to ľudí, ktorí napr. veria v boha, fandia politickým stranám a športovým tímom, alebo sú závislí od alkoholu a drog. Ľudské oddávanie sa povrchnosti (= ignorácii = viere) je v takýchto extrémnych prípadoch krásne viditeľné. Veľa z týchto ľudí mi však v živote nijako neprekáža a cítim sa s nimi bezpečne. Mnohí z nich sú na mňa milí. Problém však vidím v tom, ak sa takto zacyklený človek rozhodne pre páchanie niečoho, čo som v úvode článku nazval agresiou.
Prednedávnom som sa stretol s agresívnym správaním na sociálnej sieti Facebook, kde sa partia ľudí vo vlákne pod príspevkom reklamy vyobrazujúcej príslušníkov nejakých sexuálnych menšín hádala o definícii slova láska (keďže reklama podnecovala na jej predefinovanie). Ľudia (z akýchkoľvek strán; či už zo strán oponentov, alebo podnecovačov) si jednoducho slobodne neužívali, že to, čím sa sexuálne stimulujú (nech už je to čokoľvek) im prináša nejaké neurotransmitery, ale mali potrebu lpieť na nejakom labele ako je “láska” a investovať svoju energiu do konfrontácie s ľuďmi, ktorí tento label vnímajú inak. A samozrejme, netreba zabúdať na to, že label je v tomto prípade iba jazykové pomenovanie pre nejakú psychologickú formu, na ktorej si mnoho ľudí skutočne fičí. Často ani nevedia čo znamená, ale sú ochotní sa za ňu pobiť. Je to iba neurčitá abstrakcia, ku ktorej majú nejaký druh attachmentu.
Podobne je to aj vo vojne. Niektorí ľudia sa v rámci vojny hádajú vo vláknach na Facebooku a iní zasa strieľajú do nevinných civilistov. Nerobia to však v mene fetišizácie slova “láska”, ale v mene fetišizácie konceptu “národného štátu”, alebo niečoho podobného.
Ľudia často ani nevedia, čo to ten národ, alebo štát vlastne je, ale radi sa s touto abstrakciou stotožňujú a majú k nej attachment. Nechávajú sa masovo organizovať narcistickými psychopatmi, ktorí sú z môjho pohľadu narcistickými psychopatmi práve vtedy, akonáhle im nerobí problém masovo organizovať. Narcistickí psychopati žijú z psychologického podvodu ostatných ľudí, predovšetkým svojich voličov. Vtĺkli im do hláv koncept štátu ako niečoho, čo ich definuje a vtĺkli im do hláv, že na čele konceptu národného štátu musia na základe nejakej hierarchie stáť práve oni, narcistickí psychopati.
Keďže sú voliči masou, ktorá je zmanipulovaná, často narcistickým psychopatom tolerujú aj všelijaké psychopatické činy, páchané v mene konceptu národného štátu. Obvykle to býva hociaká random vec, ktorú narcistický psychopat označí za hrozbu pre existenciu konceptu národného štátu a psychologicky podvedie ostatných ľudí tak, aby tam onu hrozbu videli tiež. Takto môže ľahko vzniknúť kolektívna nenávisť s random vykonštruovanou príčinou, ktorá môže vyústiť do kolektívnej agresie.
Nuž a prakticky z rovnakého vzorca vychádza aj existencia vojny na Ukrajine. Ultra-nekomplexné a zacyklené myslenie sa však netýka iba strany supporterov agresora, ale aj strany supporterov obetí. Ľudia hovoria o konflikte medzi Ruskom a Ukrajinou, vešajú si vlajočky na všelijaké verejné miesta v digitálnom i analógom svete, pričom pripomínajú veriacich v boha, fanúšikov politických strán, fanúšikov športových tímov a drogovo závislých, ktorí po sebe zanechávajú kostoly s krucifixami, fľaše alkoholu a množstvo nálepiek a odznačikov so športovým a politickým grafickým odpadom.
Svet je však komplexnejší, než si myslia veriaci, voliaci, fandiaci a iní tragédi. A myslím si že je najvyšší čas zamyslieť sa nad komplexitou, akonáhle niekde vznikajú nejaké utrpenia a nejaké obete. Agresia nepozná štáty, národy, vlajky a inštitúcie. Jej zdrojom sú konkrétni ľudia, pričom je úplne jedno, s akými konceptami sa stotožňujú a s akými nie (minimálne nie na poli toho, že páchajú agresiu).
Je úplne normálne, že sa vo svete deje zrovna toto. Sme tvorení našim prostredím. Rovnako je ním tvorený aj meditujúci guru z Himalájí, futbalový fanúšik, naštvaný diktátor, náboženský fanatik, alebo týpek s dysmorfickou poruchou. Z hľadiska agresie a konfliktov si ale myslím, že nemá veľký zmysel riešiť ak si niekto z nás raz za čas zájde do kostola, zafandí si na futbalovom zápase, účastní sa politickej diskusie, alebo si zájde na plastickú operáciu. Veľkým budíčkom však podľa mňa je, ak niekto raz za čas niekoho zabije. No a ešte väčším budíčkom je, ak nejaký narcistický psychopat nariadi vraždiť ďalším ľuďom vďaka tomu, že ich psychologicky podviedol a oni sa teraz stotožňujú s jeho nariadeniami. Stačí ich presvedčiť, že on, sám veľký psychopat, je súčasťou nejakého obľúbeného konceptu ostatných ľudí (ako to býva hlavne v prípade štátov a náboženstviev) a ostatní ľudia potom budú mať automaticky menší problém narcistického psychopata poslúchnuť. Už to nie je iba narcistický psychopat, ale nezameniteľná súčasť ich viery.
Vojna na Ukrajine veľa ľudí polarizovala. Mnohí z nich vnímajú veci komplexnejšie — napr. Rusi, ktorí zistili, že Putin nie je súčasťou ich viery v koncept národného štátu (alebo Rusi, ktorí koncept národného štátu vôbec nevyznávajú) — a mnohých naopak otupila — napr. Američania, ktorých nezaujíma situácia v Jemene a fičia si na vlne “všetci občania sveta verzus všetci občania Ruska”.
Každá vojna a každý konflikt je však skvelou príležitosťou pre zamyslenie sa nad tým, ako sa ľudia správajú a pod vplyvom čoho. Čoho sa cítia byť súčasťou a ako veľmi sú niektoré ich štruktúry zraniteľné. Čo je ich vierou a za akú cenu.
