Disclaimer

Tento článok slúži výhradne na edukačné účely. Nijakým spôsobom nezľahčuje nakladanie so substanciami, ktorých účinky popisuje.

A už v žiadnom prípade nenavádza na ich užívanie.

O čo ide?

MXPr, methoxpropamine, je relatívne nedávno objavené psychoaktívne anestetické disociatívum z triedy arylcyklohexylamínov. Po podaní údajne spôsobuje podobné účinky ako ketamín, alebo fencyklidín.

K arylcyklohexylamínom, ktoré sú štrukturálne podobné MXPr, patrí napr. methoxetamine (MXE) a methoxmetamine (MXM).

Predpokladá sa, že MXPr bolo prvýkrát syntetizované v Dánsku niekedy okolo roku 2019. Koncom spomenutého roka sa už táto substancia celosvetovo rozšírila do eshopov špecialiovaných na legálne psychotropné substancie (napr. https://chemicalplanet.net/). MXPr je teda archetypálnym príkladom takzvanej dizajnérskej drogy — bolo vyvinuté preto, aby vyvolávalo účinky podobné iným zakázaným látkam a zároveň aby jeho distribúcia nebola v rozpore s globálnou drogovou legislatívou.

Okolnosti intoxikácie & kuriózne eventuality dejúce sa v priebehu nej

5. marca 2021 som o deviatej hodine a päťdesiatejdeviatej minúte užil naraz 50 miligramov substancie MXPr intranazálne a hneď po tom ďalších 50 miligramov sublingválne. Užil som ich vo svojom aute zaparkovanom na trávnatom poraste pri brehu Malého Dunaja, v blízkosti vodnej nádrže Hať lokalizovanej kúsok od obce Nová Dedinka.

V tom čase tam so mnou bola aj moja spriatelená ľudská samica (pre potreby blogu ju z dôvodu privacy-extrémizmu ďalej pomenujem sústavou písmen “XX”), ktorá sa v rovnakom čase intoxikovala 20 miligramami substancie 4-HO-MET. Vonku fúkal extrémne silný nárazový vietor, no aj napriek takýmto okolnostiam sme s XX mali v pláne vystúpiť z auta a prejsť sa po okolí, akonáhle nastúpia prvé účinky intoxikácie.

Asi minútu po podaní som začal disociovať. Bolo to podobné, akoby sa moje vedomie začalo kompletne umŕtvovať a nebolo schopné dekódovať vonkajšie vnemy, ktoré ale svojimi zmyslami vnímalo úplne triezvo. Podobné, akoby niektoré moje algoritmy fungovali absolútne štandardne, no pri ich činnosti neboli zapájané ďalšie algoritmy, ktoré inokedy zapájané boli. Bol to stav veľmi silnej algoritmickej čiastočnosti. Akoby moje stará ja bežalo na zotrvačnosť.

Rozprávať mi nerobilo problém, avšak nevedel som identifikovať, odkiaľ presne vychádzajú slová, ktoré hovorím a podľa akých mentálnych štruktúr si ich vedome vyberám.

XX som ohlásil nástup účinkov a na základe toho sme usúdili, že sa oblečieme, necháme auto zaparkované na mieste a vyjdeme von. V tejto chvíli sa mi to celé javilo ako neuveriteľne náročná kooperácia — hlava sa mi zamotávala vo veľmi abstraktných cykloch. Bolo to motanie veľmi podobné tomu, aké veľa ľudí pozná práve z marihuanovej intoxikácie, akurát toto motanie bolo ešte viac umocnené tým, že moje vedomie a telo spolu interagovali absolútne minimálne. Kým som si vybavil, ako vykonať nejaký konkrétny fyzický pohyb, zabudol som, prečo ho vlastne robím a čo chcem robiť ďalej. Nejako sa mi však po niekoľkých chaotických cykloch opakovanej roboty podarilo obliecť si bundu, nasadiť si na chrbát ruksak, chytiť do ruky kľúče od auta a otvoriť dvere.

Samotný výstup z vozidla bol extrémne zvláštny a zatiaľ triezva XX ho oproti mne zvládla na jednotku. Fyzicky som postavenie sa na nohy vôbec necítil — môj prenos v priestore som vnímal iba zrakom, akoby bol prenosom v priestore vo virtuálnej realite. Z toho dôvodu som uvažoval nad tým, či náhodou nebude nebezpečné sa v takomto stave prechádzať, avšak po tom, čo som bez pádu prešiel asi tri ďalšie kroky, sa mi sebaistota vrátila.

Telo mi fungovalo, aj keď ho ani zďaleka neovládalo ono “ja”, o ktorom som si vždy myslel, že je práve tým, čo ho ovláda.

Všetka realita sa okolo mňa iba vizuálne premietala. Z neznámych dôvodov som ale mal v rukách stále dostatočný cit a tak som dokázal so správnou intenzitou zabuchnúť dvere od auta, zamknúť ich kľúčom na diaľkové ovládanie a strčiť si ich do ruksaku, ktorý som si zavesil na chrbát. Musel som si skontrolovať, či ho na tom chrbte naozaj mám, pretože som si ho tam vôbec necítil. Nasadil som si rukavice a čapicu, nakoľko aj napriek absencii pocitu chladu som si pamätal, že tamojší vietor je naozaj nekompromisný.

S XX sme sa vydali na pešiu prechádzku smerom do obývanej oblasti Novej Dedinky a prehodil som s ňou pár slov. Hovoril som iba o tom, že ma prekvapil takmer okamžitý come-up drogy, no zakrátko som s hovorením prestal, pretože ma absolútne miatlo to, že si obsah svojich slov vôbec nekontrolujem a iba ho akýmsi čudesným spôsobom produkuje moje fyzické telo pomocou nekontrolovateľných kontrakcii hlasivkových väzov.

Kontakt s XX mi bol aj napriek zníženej citlivosti stále veľmi príjemný.

Pri pešom prechode cez cestu 1065 sme si dali obzvlášť veľký pozor. Vizuálna realita sa mi zatiaľ nijakým spôsobom nedeformovala, ale moje zorné pole bolo akosi vinetizované, točilo sa a následkom toho mi robilo problémy zaostriť na jeden konkrétny bod. A na druhej strane, ak som na jeden konkrétny bod zaostril, mal som veľké potiaže vidieť všetko ostatné, čo bolo okolo.

Začal som pochybovať, že to, čo zažívam, je reálne. Nadobúdal som podozrenie, že lucidne snívam a práve táto myšlienka sa v mojej hlave neustále cyklicky miešala s triezvym uvedomovaním si toho, že som pod vplyvom psychotropnej látky. A pokiaľ náhodou niekomu, kto bol intoxikovaný tradičnými psychedelikami, prišla realita “snovitá”, tak by mal vedieť, že v prípade MXPr je ona snovitosť posunutá na úplne iný level. Asi po púhych desiatich minútach od intoxikácie spĺňalo prežívanie MXPr-kového tripu doslova všetky aspekty prežívania klasickej REM fázy spánku.

Videl som veľmi rozostrene a mal som problém dekódovať predmety, ktoré sa okolo mňa nachádzali, vrátane samotného vizuálu XX.

Keď sme už prešli na poľnú cestičku za dvojprúdovkou 1065, XX som chytil za ruku kvôli stabilite, pretože som si všimol, že moja chôdza už ani zďaleka nepripomína chôdzu triezveho človeka. Bol to čistý a jasný ketamine-walk, ktorí ľudia nahrávajú a zverejňujú preto, aby sa na tom mohli zabávať.

Krátko po vlastnej chôdzovej sebakritike ma chytila mierna paranoja a mal som potrebu skontrolovať, či sú kľúče od auta v ruksaku, pretože som si vôbec nespomínal, čo som s nimi po zamknutí vozidla urobil. Našťastie, našiel som ich na mieste a potešilo ma to. Dosť ma to ubezpečilo o mojej aktuálnej kompetentnosti.

XX som už vizuálne absolútne nespoznával. Vedel som ju akurát pomenovať a mal som na pamäti, že sa pri nej môžem cítiť v bezpečí. Jej oči boli obrazne zmenené do takej miery, že vyzerali iba ako čierne bodky vsadené do šmuhy pokožkovej farby, čo som patrične okomentoval slovami:

„Ty máš tak krásne, malinké oči!“

A ani neviem, prečo som mal potrebu niečo také hovoriť.

Tomuto môjmu pozorovaniu XX evidentne nerozumela a ešte predtým, než svoje počudovanie dala najavo otázkou na margo toho, prečo jej oči považujem za “malinké”, tak som si uvedomil, ako zvláštne to muselo znieť. Kupodivu, podarilo sa mi vysvetliť, že ich ako “malinké” vidím kvôli prebiehajúcim vizuálnym deformáciám môjho zorného poľa.

(Aspoň si teda myslím, že sa mi to podarilo.)

Napadlo mi pozrieť sa na svoj odraz na mobilnom telefóne, pretože som chcel vidieť svoje zmorfované vizuálne štruktúry a zároveň si skontrolovať nosné dierky, či nie sú špinavé od bieleho prášku (pretože som si uvedomoval, že ma príchodom do obývanej časti dediny nevyhnutne čaká interakcia s ľuďmi). Vytiahol som si mobil z vrecka, pozrel sa na obrazovku a to, čo som tam videl, ma úplne zaskočilo. A pritom som očakával všeličo. Nebola to fyzicky fraktálovito-deformovaná tvár, akú ľudia poznajú z tripov na tradičných psychedelikách. Bola to len akási abstraktná machuľa s obrovskými bielymi očami, asymetricky natiahnutá do jednej strany. Keby som v tej chvíli nevedel, ako funguje odraz fotónov od skleného povrchu, tak by som za žiadnych okolností neodhadoval, že to čo som vtedy videl v skutočnosti vyobrazovalo podobizeň mojej tváre. A na kontrolu nosných dierok som pri tom všetkom úplne zabudol.

XX mi vtedy hovorila niečo o drevenej chatrči, ktorá stála vedľa nás pri Malom Dunaji. Extrémne dlho mi trvalo analyzovať jej slová a prísť na to, čo pojem “chatrč” znamená a kde sa ten predmet, ktorý označuje, nachádza. Vodná hladina rieky mi v tomto štádiu tripu pripomínala skôr ortuť, než vodnú hladinu.

Kúsok za chatrčou sme spozorovali ženu venčiacu psa. Môj intoxikovaný mozog síce v tom momente videl psa relatívne ako psa, avšak pomenoval si ho ako “dinosaura” a na základe toho vykonal aj panickú reakčnú schému. Chytil som sa za hlavu a hovoril som niečo o dinosauroch v Krematóriu, no XX ma nepočula. Asi 30 sekúnd som premýšľal nad tým, ako veľmi je zvláštne, že človek venčí dinosaura, až pokiaľ som sa nevrátil do triezvych mentálnych štruktúr a neprišiel som na to, že onen dinosaurus je naozaj iba pes. A že môj mozog si dinosaura vytiahol neviemodkiaľ a so psom si ho spojil neviemprečo.

Žena so psom sa z miesta priamo predo mnou teleportovala vzdialenosťou asi 50 metrov, čo vo mne vzbudilo podozrenie, že mi môj mozog nezaznamenáva podstatné časové úseky. Nejako mi vynecháva. XX ma už nedržala za ruku (ani neviem, kedy sme sa oddelili) a požiadal som ju, aby ma za ňu opäť chytila, pretože osamotená chôdza v tomto štádiu intoxikácie už bola takmer nemožnou fyzickou operáciou.

Bolo pre mňa nesmierne ťažké pochopiť všetko, čo sa dialo v nasledujúcich chvíľach. Moje prežívanie reality začínalo byť nesmierne metaforické a preto som sa nechal plne viesť XX.

Uvedomoval som si, že potrebujem vykonať malú potrebu a tak sme spolu našli nejaké zašité miesto v miniatúrnom lese pri tamojšom rybníčku, dokonale vhodné pre takúto činnosť. Ešte predtým som sa pristihol, ako si priamo na ceste rozopínam opasok v snahe vyzliecť si nohavice a vymočiť sa, pretože moje telo na podvedomú myšlienku “vymočenia sa” okamžite reagovalo fyzickým = svalovým pokynom. Hneď som sa však spamätal, zapol si opasok naspäť a podišiel k civilizácii-dostatočne-vzdialenému stromu, kde som danú potrebu mohol vykonať. XX ma zatiaľ počkala na lavičke pri vode.

Bolo pre mňa nesmierne ťažké udržať sa na nohách a tak som sa počas močenia pre istotu pridržiaval nejakej priľahlej vetvičky, no žiadnu oporu som v nej nenašiel. Cítil som ju rovnako nijako, ako všetko ostatné.

Rozhliadal som sa okolo seba a premýšľal nad tým, či je moje rozhodnutie močiť práve tu a teraz, triezve. Analyzoval som, či sa náhodou nenachádzam na nejakom verejnom mieste, alebo na niečom pozemku, ale došiel som k uspokojivému záveru, že som tam správne. S veľkou fyzickou disociáciou som si po vymočení zapol nohavice a aj opasok a išlo mi to kupodivu omnoho lepšie, než podobná operácia pod vplyvom klasických psychedelík. Akurát mi tam chýbalo to staré dobré prepojenie mysle a tela.

S veľkou transcendentálnou metaforickosťou som sa vracal smerom k XX, ktorá na lavičke sedela asi dve minúty, no vyzerala, akoby tam strávila celé roky — tak veľmi zapadala do tamojšieho obrazového koloritu.

Akonáhle som si na ňu však sadol, žiadnej úľavy som sa nedočkal. Musel som si dokonca skontrolovať, či sa pod mojím zadkom naozaj nachádza nejaká hmota, pretože na rozdiel od státia, či chôdze, som žiadnu zmenu stavu necítil. Až vtedy mi došlo, že príčinou môjho mentálneho zmätenia nie je strach z pádu, alebo nepríjemnosť točenia hlavy, ale masívny K-Hole a disociácia ako taká. Pociťoval som ju v akejkoľvek polohe a na ktoromkoľvek mieste.

Na lavičke som sa vedľa XX nerozplýval (ako to poznám z psychedelík), ale disocioval rovnako, ako pred pár minútami. Ak nie viac.

Z bezpečnostných dôvodov som na nej ostal sedieť a počúval XX, ktorá mi hovorila niečo o tom, ako jej práve nastupujú účinky 4-HO-MET. Prehodil som s ňou pár slov, ako-tak zmysluplných, a skontroloval si čas na mobile. Bolo presne 10:30 a dokázal som si teda spojiť že moja intoxikácia netrvá ani pol hodinu — úprimne som nevedel, či ma to má tešiť, alebo trápiť.

Napadlo mi, že podobný stav stratenia pojmu o tom, kde som a čo sa to deje, som zažil iba pri strate vedomia, alebo pri inhalácii pary zo šalvie divotvornej (Salvia divinorum). A to sú všetko veľmi divoké a nie veľmi príjemné drogy.

Začal som sa báť o svoj život. Mal som sluchové halucinácie, počul som moje srdce biť rýchlosťou tisícok úderov za minútu a reálne som uvažoval nad tým, aké by to bolo, keby som tu a teraz zomrel. Veľmi rýchlo som sa mi však podarilo zameditovať sa, ukľudniť sa a zmieriť sa aj s takou eventualitou, akou je smrť. Po pár minútach som už moje úmrtie v dôsledku intoxikácie vyhodnotil ako extrémne nepravdepodobné, aj keď mi spočiatku prišlo logické, že človek prežívajúci tak veľmi zvláštnym spôsobom zmenené stavy vedomia, si jednoducho musí odniesť drastické fyzické poškodenie.

Chvíľku sme tam s XX ešte posedeli a zhodli sa na tom, že bude lepšie, keď sa vrátime do auta, nakoľko tamojšie meteorologické podmienky boli pre dlhodobý pobyt dvoch intoxikovaných jedincov v prírode krajne nevhodné.

Postavenie sa z lavičky bolo ešte viac fyzicky náročným cvičením, než vystúpenie z auta, alebo vymočenie sa. Aj keď som to nejako zvládol, bol som dezorientovaný. Nevedel som kde sme a nevedel som ani to, ako sme sa sem dostali — nebyť XX, asi by som si ľahol na zem a počkal tam. Viedla ma za ruku smerom k autu rovnakou cestou, po ktorej sme prichádzali, pričom som ju vôbec nespoznával.

Hlavou mi chodili absolútne bizarné a nevysvetliteľné myšlienky, ale v nijakom ohľade neboli o nič početnejšie, než moje bežné myšlienky za triezva.

So zavretými očami som nevidel žiadne pseudohalucinácie. Mal som pocit, akoby mi MXPr preniklo mozgom skrz naskrz ako röntgenové žiarenie a celý si ho zmapovalo samo pre seba. Hralo sa s jeho jednotlivými časťami, sem tam niečo stlačilo, preplo a prepojilo zo zvedavosti, ako sa pri tom zachovám. Pri tom všetkom som však pociťoval miernu úľavu pretavujúcu sa do radosti z toho, čo práve prežívam, pretože mi to napriek môjmu bizarnému existenciálnemu zdeseniu prišlo extrémne poučné. Skrátka absolútne unikátna skúsenosť, za ktorú som mohol byť jedine vďačný.

Postupne som zisťoval, že už nedokážem identifikovať ani tak očividnú a jednoduchú vec, ako je napríklad to, aký živočíšny druh spolu s XX vlastne sme. V reakcii na vlastnú podvedomú otázku o biologickej príslušnosti mňa a XX, mi ako prvá napadla myšlienka na to, že sme Homo sapiens sapiens. Avšak, hneď za ňou som bol atakovaný výsmešným dodatkom mojej mysli, ktorý mi hovoril, že je absolútne nemysliteľné, aby sme boli ľuďmi. Alebo ešte lepšie, že je to rovnako pravdepodobné, ako to, že by sme boli žirafami.

Akonáhle sme prešli cestu 1065, dostali sme sa do viditeľnej blízkosti môjho auta. Úprimne, kebyže neviem, že na tom danom mieste nemôže byť zaparkované žiadne iné auto, okrem toho môjho, tak ten stroj ani nespoznám. Vizuál vozidla sa mi zmorfoval do podoby akéhosi polorozpadnutého vraku. Popritom, keďže bolo zaparkované vo vysokej tráve, pripadalo mi zasadené neprirodzene hlboko do zeme. Mal som podozrenie, že duše sú vyfučané. Kopal som do pneumatík, aby som zistill, či sú tvrdé, alebo mäkké. Počas tejto činnosti som sa musel pridržiavať kapoty, pretože na jednej nohe by som sa asi neudržal.

Mojím plánom bolo odložiť si veci do zadného kufra, ktoré som si pri aute vyzliekol (absolútne neviem ako) a kupodivu, kufor sa mi nechcel nechať otvoriť. Ťahal som za takú tú zabudovanú poistku, ktorá slúži ako kľučka na starých Mini Cooperoch, a prišiel som na to, že s každým potiahnutím sa mi vizuál kufru prehýba pred očami. Vyzeralo to ako scenéria z Perzistencie pamäti od Salvadora Dalího. Radšej som to teda vzdal a nastúpil do auta, v ktorom som si odložil veci spolu s XX, ktorá doň nasadla tesne po mne. Moje márne očakávanie, že po zavretí dverí a ustátí silného nárazového vetra, pocítim akýsi druh úľavy, sa bohužiaľ nenaplnilo. Bola to rovnako márna vízia, akou bola aj lavička. Prostredie auta pre mňa bolo rovnakým neznámym a volatilným, ako prostredie vonkajška. Bola to sklenená klaustrofobická rakva, ktorá sa mohla každú chvíľu prevrhnúť dolu brehom a pochovať nás vo vodách Malého Dunaja. Zavrel som oči a uchýlil všetku svoju pozornosť na XX, ktorá bola jediným bodom v celom vesmíre, ktorý mi počnúc touto chvíľou neprišiel cudzí a neznámy.

A v tomto duchu som strávil zvyšok tripu. Po asi hodinke a pol v aute sme vyliezli a ja som bol (až na ustupujúcu mikrodisociáciu) v kompletne triezvom stave. Strávili sme vonku asi ďalšiu hodinu a pol a následne sme sa vrátili do auta až do úplného vytriezvenia, ktoré nastalo približne o šestnástej hodine.

Už počas halucinovania som tak nejak tušil, že MXPr-kový trip bude jeden z najpoučnejších zážitkov môjho života. Trip mi jednoducho otvoril dvere do ďalšej neprebádanej oblasti môjho mozgu. Bola to unikátna skúsenosť, ktorá mi ukázala úplne nový spôsob dezintegrácie vlastných psychologických algoritmov — rozhodne iný, než taký, aký poznám napríklad z klasických psychedelických skúseností. Naučil som sa niečo o sebe.